Beatles go Baroque

Premiéra Beatles go Baroque triumfom Lambrechta a Ducina

Začínať recenziu citátom z novín nebýva bežnou praxou. Niekedy je ale titulok pre tvorcov inscenácie odkazom a spôsobom, ako si poistiť prvotné reakcie diváka. Titulok v sekcii kultúra na sme.sk sa takýmto odkazom nepochybne stal: „Príbeh nečakajte. SND uvádza Breinerov balet Beatles go Baroque.“ Bohužiaľ sa na prvej slovenskej tanečnej scéne stala absencia príbehu synonymom pre nelogickosť a zlyhávanie dramaturgie. Robiť z diváka hlupáka sa v prípade domácich koprodukcií začína stávať štandardom – veď stačí povedať, že je to abstraktné.

Pozor! Hľadá sa dramaturgia

Každého priaznivca tanca poteší, ak má možnosť sa  pozrieť na úchvatný tanec, ktorý nemá väčšie ambície. Abstraktné tituly preto nie je možné považovať za nevýhodu, či ich kvalitu znevažovať. V prípade kamenného divadla to platí dvojnásobne, nakoľko jeho repertoár by mal obsiahnuť všetko, čo dokáže do sály prilákať čo najširšie skupiny publika.  Ak sa však pod abstrakciu snažia tvorcovia ukryť nezmysly, nastáva problém.

Dramaturg je osoba, ktorá v dnešnej terminológii predstavuje literárneho a divadelného poradcu režiséra, či osoby zodpovednej za prípravu divadelnej inscenácie. Toto poradenstvo v Balete SND dlhodobo zlyháva. Žiarivých príkladov je niekoľko – premiéra Ravelovho baletu Dafnis a Chloé a predošlej spolupráce hudobného zoskupenia Fragile a Baletu SND sa ako najväčší problém ukázala dramaturgia večera. Nielenže choreografie nič nespájalo, ale aj ich uchopenie v rámci programu bolo prinajmenšom zvláštne. Práve od prvej tanečnej scény by sme očakávali viac než koncert, ktorý priniesol asi toľko nápadu, ako stredoškolská prehliadka.  Beatles go Baroque je šancou pre piatich domácich choreografov – Reonu Sato, Andreja Petroviča, Glena Lambrechta, Adriana Ducina a Igora Holováča.

Lambrecht a Ducin – mená, ktoré zachránili večer

Tvorba Adriana Ducina je bratislavským priaznivcom tanca známa a mnohí považujú jeho schopnosti za obdivuhodné. Dôvodov je hneď niekoľko. Ducin je choreografom s potrebným intelektom, fantáziou, vkusom a mierou. Dokáže uchopiť hudobný materiál, porozumieť mu a pracovať s ním na vysokej úrovni, ktorá však pre diváka zostáva v zrozumiteľnej rovine. Možno ešte obdivuhodnejšia je jeho schopnosť využitia daností a možností tanečného materiálu, z ktorého dokáže vyťažiť maximum.

Ducin dokáže svoje choreografie koncipovať spôsobom, že v nich vyzerá dobre každý z tanečníkov. Nesiaha po zložitých krokových štruktúrach, ani nepotrebuje svoje nápady skrývať za vzletné umelecké metafory. Jeho jednoduchý prístup k zvolenej téme, zmysel pre humor a dar rozprávača sú v našich končinám osviežením. Svoje schopnosti obhájil aj svojou choreografiou Eight days a week postavenou na kontrastne a protichodnosti dvoch svetov – Beatles a obdobia baroka, ktoré reprezentovala dvojica tanečníkov z Baletu SND Adrian Szelle a demi sólistka Ilinca Ducin.

Krásne výkony

Výkony oboch tanečníkov boli pastvou pre oči a to najmä vďaka éterickosti, ktorou obaja na javisku disponujú. Adrian Szelle, ktorý získal ocenenie Dosky za svoj výkon v postave Alexeja Karamazova je v súčasnosti najtalentovanjším a najtvárnejším tanečníkom súboru. Voľnosť pohybu, extrémna flexibilita a výborná technika z neho robia na javisku Baletu SND výnimočný zjav. Na strane druhej, Adrian Szelle dopláca na svoju fyzickú subtílnosť, čo ho (popri statnejších kolegoch) zdanlivo znevýhodňuje pri partnerskej práci. Szelle patrí k najmladšej generácii tanečníkov Baletu SND a pre jeho vývoj je nevyhnutná tvrdá práca a profesionálne vedenie. Len vtedy si budeme môcť povedať zrodila sa hviezda.

Ilinca Ducin je tanečnica s mimoriadne presvedčivým a sugestívnym javiskovým prejavom. Pohybový slovník jej schopnostiam vyhovoval a predstavil jej potenciál v tom najlepšom svetle. Výkon tejto dvojice patril k najsilnejším momentom večera. Ducin však nechal vyniknúť aj ďalších členov Baletu SND ako Zsóku Tallosiovú, Natáliu Plankovú, Valériu Staškovú a Viktoriu Zinovievu, pričom vychádzal z prirodzených naturelov tanečníc.

Z pánov najvýraznejšie zapôsobil demi sólista a jedna z opôr súboru Viacheslav Krut, ktorý na seba v rámci skupiny vzal väčšinu sól a tanečne náročných pasáží. Výborne ho dopĺňali Eldar Dansaran Vandanov, Kristian Achberger a Jean-Michel Reuter. Dôležité je, že pri každom sa Ducin bravúrne opieral o individuálne tanečné schopnosti, osobnosť a mieru tanečných skúsenosti.                                           

Viktori Zinovieva, Elar Dansaran Vandanov, Natália Planková, Jean – Michel Reuter, zdroj SND, fotograf Peter Brenkus

Glen Lambrecht a jeho oslava ženy

Resemblance of feminity, teda podoby ženskosti, je druhou prezentáciou choreografických schopností  člena Baletu SND Glena Lambrechta. Po prvý raz sa pozitívne uviedol počas koncertu Fragile a Balet SND. Jeho choreografia na Beatles concerto grosso n.2 bola spektakulárnym zážitkom na vysokej interpretačnej a technickej úrovni. Za relatívne krátky čas dokázal s členmi súboru vytvoriť choreografiu odkazujúcu na neoklasický pohybový slovník, ktorá kládla veľký dôraz nielen na tanečné, ale predovšetkým technické schopnosti tanečníkov, rovnako ako na súhru a muzikalitu.

Vzhľadom na jeho vek a skúsenosti, by sa mohlo zdať, že si Lambrecht odhryzol priveľké sústo, ale opak je pravdou. Ťažko povedať, kedy mali pred sebou členovia súboru takto náročnú výzvu, ktorú by zdolali so cťou. Príkladom bol dychberúci výkon členky Baletu SND Helene Ziener, ktorá doposiaľ nemala možnosť sa takto výrazne predstaviť. K vrcholom patrili aj ďalšie výkony, ako napríklad duet demi sólistky Klaudie Gōrōzdōs a prvého sólistu Baletu SND Andreja Szaba.

Prvá sólistka Romina Kolodziej

Prvá sólistka Baletu SND Romina Kolodziej ovládla scénu od prvého momentu a ukázala v čom sú jej neodškriepiteľné klady, ktoré sa začínajú  pri veľkom pohybovom rozsahu, pokračujú k impozantným skokom a končia pri energii, vďaka ktorej zahanbila aj svoje mladšie kolegyne. Part, ktorú pre ňu vytvoril Glen Lambrecht jej sadol a roky svojich skúseností pretavila do výnimočného a silného tanečného zážitku, pričom dokázala náročné pasáže interpretovať s ľahkosťou a štýlom.

Mementom večera bol aj výkon sólistky Baletu SND Viktórie Šimončíkovej. V súčasnosti ju na scéne nevídame až tak často, nakoľko úlohy princezien postupne striedajú úlohy matiek, či kráľovien. V piatkový večer však naplno obhájila nielen svoje interpretačné kvality, ale aj eleganciu, osobitosť a so cťou reprezentovala hlas jednej tanečnej generácie. Sledovať jej výkon bolo pre bratislavských divákov, ktorý s Baletom SND vyrastali príjemným závanom nostalgie.

View this post on Instagram

Finally tomorrow my new created work " 𝑅𝑒𝒸𝑒𝓂𝒷𝓁𝒶𝓃𝒸𝑒 𝑜𝒻 𝒻𝑒𝓂𝒾𝓃𝒾𝓃𝒾𝓉𝓎" will see it's very first light. After a rough general rehearsal, we're finally ready to take the stage. I would like to show my gratitude to the whole cast and artistic team who brought this piece to live, especially my beautiful dancers who worked beyond there limits to make this piece happen! I'm so thankfull to each and everyone of you. Let's shine bright tomorrow. #honoured. @peter.brenkus @baletsnd ©️ . #glenlambrecht #beatles #resemblanceoffemininity #choreography #choreographer #design #stagedesign #baletsnd #ballet #ballerina #balletdancer #balletlife #instaballet #snd #pictureoftheday #photooftheday #exited #honoured #blessed #bratislava #slovakia #belgian

A post shared by Glen | Lambrecht (@glen.lambrecht) on

Resemblance of Feminity je o kvalitnom, strhujúcom, prepracovanom a efektnom tanci. Tak ako Ducin, sa aj mladý belgičan dokázal oprostiť od zbytočných vysokých metafor a umeleckej pretvárky, ktorá by už ani v našich končinách nemala mať miesto. Divákom ponúkol krásu, štýl, ladnosť a extrovertnosť, pričom tanec úžasne podporili vizuálne krásne kostýmy Petra Čaneckého.

Tvorba bez zmyslu

Pocity z troch zvyšných choreografií boli rozpačité. Nebolo to v dôsledku zvolených pohybových slovníkov, ale skôr vďaka totálnej nezrozumiteľnosti. Tá sa netýkala len samotného konania, ale divákovi v tomto ohľade nepomohli ani kostýmy, ktoré evokovali všetko a zároveň nič.

V choreografiách absentovala elementárna logika, ale aj vnímanie scénického pohybu a priestoru. Príliš často sa stávalo, že akcií bolo na scéne buď príliš veľa, čo v lepšom prípade vyvolávalo chaos a v tom horšom sa stalo, že divák polovicu z nich vôbec nezachytil. V opačnom prípade sa na scéne nedialo nič.

Reona Sato a blázon

The Fool on the Hill v choreografii Reony Sato, je ďalším dôkazom, že tejto nadanej choreografke väčšie formy nesvedčia. V minulosti sa predviedla krásnymi duetami. Jej choreografia bola v programe na prvom mieste a toto rozhodnutie sa nedá považovať za šťastné. Ak by nasledovala až po choreografii Andreja Petroviča mohol byť efekt o čosi lepší. Choreografia The Fool on the Hill sa tak stala jej ďalším neúspechom a to najmä po uvedení baletu Dafnis a Chloé, ktorý ani zďaleka nenaplnil očakávania.

Ani posledný pokus sa nevydaril a do rukopisu choreografky sa začali vkrádať prvky infantilnosti a zbytočná repetívnosť. Výhrady k choreografii sa nedotýkajú tanečných výkonov. V prvej časti sa najvýraznejšie presadil Francisco GarcíaKaterina Kovaleuskaya. Latku nepozdvihla ani choreografia Michelle Andreja Petroviča, ktorá pôsobila zbytočne a prázdno, a to navzdory príťažlivému výkonu Sary Millner a Cosminy Marie Zaharie Soboty. Choreografia bola problematická a vágna, najmä v momentoch, kedy malo pohyb striedať herectvo.

Nezmyselnostiam sa nevyhol ani najskúsenejší z pätice choreografov Igor Holováč. Opäť sa stalo, rovnako ako pri Faustovom prekliatí, že choreograf sa snažil povedať tak veľa, že vo finále nepovedal nič. V momentoch, kedy sa významovo strácal si navyše pomáhal barličkami, ktoré by v profesionálnej tvorbe nemali mať miesto.

Zmätok a chaos

Igor Holováč nerozumie práci s rekvizitou a pritom jej ponúka obrovskú plochu. Stoly, lavice, stoličky, či lampa boli na scéne významovo úplne zbytočné a ich funkcia maximálne popisná. Scény s väčším obsadením tanečníkov boli chaotické, bez akéhokoľvek efektu, dojmu, či pocitu. Pritom boli pohybovo náročné. Ich štruktúra ale zostala zastaraná a bez vyššej muzikality.  Na margo jeho skúseností sa očakával presvedčivejší výkon a uvedomenie si, že menej je vždy viac. Megalomanstvom škodí v prvom rade sám sebe.

zdroj SND

V kontexte dramaturgie celého večera prevláda dojem, akoby ste si objednali jedlo z piatich etnicky odlišných reštaurácií, zmiešali ich na  jednom tanieri a vydávali za unikátnu haute cuisine. Nazývať tento pokus svetovou premiérou chce bezbrehé ego, nesmiernu odvahu a čierny humor na úrovni internetového portálu Zomri. Koprodukcie tohto typu zatiaľ v Balete SND nepresvedčili. Skôr umocňujú pocit, že vznikajú len kvôli pomyselnej čiarke.

Obsadenie

THE FOOL ON THE HILL
MICHELLE
RESEMBLANCE OF FEMININITY
EIGHT DAYS A WEEK
YESTERDAY …DNES A ZAJTRA
Maho Miyagawa (ako hosť) 

 

 

 

 

 

O autorovi
Autorka je tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka