Giselle je pre svet baletu nesmrteľným kusom, tak ako Shakespearov Rómeo a Júlia pre činohru či Beethovenova „Deviata“ pre svet klasickej hudby. Giselle ako balet nie je len klenotom vrcholného romantizmu, ale aj ľudskou výpoveďou, tragédiou a drámou so sociálnou tématikou. Príbeh o dievčine, ktorú podvedie muž z vyššej spoločnosti a ona na následky sklamania zomiera, sa teší priazni publika už takmer dve storočia.
Giselle v SND
Klasické tituly nemajú v súčasnosti najjednoduchšiu pozíciu, no bez nich súbor kamenného divadla nemôže existovať. O klasickej Giselle to platí dvojnásobne. Balet, ktorý je nielen skvostom romantizmu, ale predovšetkým nadčasovou drámou a ľudskou tragédiou so sociálnym kontextom. Balet Slovenského národného divadla sa tento nesmrteľný titul rozhodol uviesť v jeho originálnej podobe a v naštudovaní Rafaela Avnikjana. Giselle uvádza s Baletom SND už po druhý raz. Jeho prvé naštudovanie prebehlo počas jeho pôsobenia v Balete SND v sezóne 1999/2000. V súvislosti s týmto faktom mi nedá nepoznamenať, že táto situácia mu jeho prácu neuľahčila, skôr naopak. V súbore prebehla generačná výmena a je tvorený pätnástimi národnosťami, čo má za následok obohacujúcu rôznorodosť, ale zároveň odlišnosť v tanečnom zázemí.
Avnikjanova Giselle je čistá, pýši sa dokonalosťou formy a inscenátor pristupoval k dielu citlivo a s úctou, na akú sme uňho zvyknutí. Do verzie podľa choreografie Mariusa Petipu zbytočne nezasahoval a dramatickú líniu dokázal vybudovať až do kvalitatívnej úrovne Stanislavského princípov. Práve dramatickosť, reálne uchopenie postáv v intenciách ich charakterov, ich poľudštenie a prirodzené javiskové konanie robia z Giselle výnimočné dielo svetového významu. Avnikjan sa nenecháva pohltiť prázdnym tancom, ale dokáže dielo vnímať aj prostredníctvom dramatických konaní a neodmysliteľnej romantickej štýlovosti. Giselle je titul, pri ktorom sa ukážu nielen silné, ale často najmä slabé stránky súboru. Zbor Baletu SND sa dokázal prezentovať v tom najlepšom svetle a na vysokej úrovni. Veľká vďaka patrí v prvom rade dámam, ktoré sa chopili náročného partu so cťou a druhé dejstvo pretavili do skutočného zážitku.
Myrtha ako synonymum spravodlivosti a sóla víl.
Myrtha – kráľovná víl, je silnou a súčasne fascinujúcou postavou. Často býva označovaná za temnú a krutú silu. Myrtha, neochvejná vládkyňa, ktorá svoju chladnú silu upriamuje na neúprimných mužov bez rozdielu veku, či postavenia. Technicky je part Myrthy mimoriadne náročný a to najmä choreografickým obsahom, ktorý je nahustený na malej ploche. Každá z tanečníc interpretovala túto postavu po svojom a všetky kvalitne. Technicky a hudobne najviac presvedčil výkon Silvie Nájdenej, ktorá však do výrazu zakomponovala nádych romantizmu.
Romina Kolodziej postavu uchopila temnejšie. Jej Myrtha bola neúprosná, arogantná a nebezpečná. Dominoval jej silný skok a vnútorný nepokoj. Výrazovo sa k ideálu najviac priblížila Viola Mariner na generálnej skúške. Nájdenej a Mariner vytvorilo na prvej premiére tandem, keďže mali možnosť tancovať dve sóla. Nájdenej patrilo sólo prvej víly a Mariner stvárnila druhú. Spolu s Rominou Kolodziej vytvorili vyrovnané trio, podporené kvalitným výkonom dámskeho zboru. Druhý večer sa víl chopili Erina Akatsuka po boku s Reonou Sato. To čo táto trojica, na čele so Silviou Nájdenou dokázala predviesť je možné považovať za vrchol večera.
Estetický ideál za každú cenu?
V úlohe princa Alberta sme mali možnosť vidieť dvoch tanečníkov. Vedúceho sólistu Artemyiho Pyzhova a nováčika súboru Aleksandra Savalieva. Pyzhovovi býva často vyčítané, že typologicky a fyziologicky nespĺňa atribúty, ktoré sú pre postavy princov nevyhnutné a z veľkej časti právom. Pyzhov nie je danseur noble ale práve v postave Alberta dokázal svoje výnimočné interpretačné kvality. Úroveň jeho hereckého prejavu je veľmi slušná a technicky sú jeho výkony stabilné a v poriadku. Ako Albert dokázal divákom ponúknuť nadstavbu, ktorá prevyšuje predstieranie aj techniku a to portrét hýčkaného, povýšeneckého a egoistického chlapca z vyššej spoločnosti, ktorý sa s úprimnou láskou zahráva a Giselle vníma ako krásnu bábiku na hranie. Napriek varovaniam Wilfreda (M. Abzalov) sa púšťa na riskantnú cestu, ktorá sa nemôže skončiť dobre. Okrem tohto dialógu v úvode ubral z romantizujúcej roviny aj v momente, kedy Giselle hľadá odpoveď v lupienkoch kvetu, pomocou „Ľúbi ma? Neľúbi ma?“ sa snaží odhaliť pravdivosť citov. Pyzhov lupene poodtŕhal bez falošného sentimentu s názorom na konanie dievčiny. V jeho konaní sa dalo vycítiť, že Giselle chce a preto musí byť jeho.
Každý jeho sľub má pachuť momentálnej túžby bez zamyslenia sa nad dôsledkami. Jeho interpretácia graduje k bodu, kedy Giselle sľúbi manželstvo, manipuluje ju a aj diváka dokáže v tej chvíli presvedčiť, že dúfať v šťastný koniec by nemuselo byť márne. O to tvrdšie vyznieva jeho odhalenie, potýčka s Hilarionom (Jonatan Lujan/Adrian Ducin), jeho odvrhnutie ľúbiacej dievčiny, moment, kedy mu jeho stav a rodová príslušnosť nedovolia obrátiť sa chrbtom k svojej skutočnej snúbenici Bathylde (Viola Mariner/Romina Kolodziej). Albrecht sa následne len zúfalo prizerá Gisellinmu šialenstvu a mukám, ktoré prežíva. Jej smrť ho svojím spôsobom ničí, ale i tak sa ďalej pokúša viniť zo smrti Hilariona, ktorý ho pred dievčinou odhalil. Napokon si musí priznať vlastnú chybu, zniesť odmietnutie zo strany dedinčanov a žiť s vedomím bolesti, ktorú spôsobil.
Nie je Albrecht ako Albrecht
V druhom dejstve je Albert nešťastným a trápiacim sa tieňom, protipólom voči hravosti a extravagancii prvého dejstva. Jeho túžba po Giselle sa až po jej smrti dokázala pretaviť v čistý cit. Aj to dokázal interpretovať len za pomoci pohľadu, kedy sleduje „svoju vílu“, tak, ako sa slnečnica točí za lúčmi slnka. Pyzhovov technický výkon nepoznamenali výraznejšie problémy, snáď okrem jednej tour en l´air (v doskoku ho zradila stabilita) a drobných neistôt v partnerskej práci.
Na jeho kolegu Alexandra Savalieva sa nádherne pozerá, keďže tanečník oplýva krásnymi líniami, ale bohužiaľ jeho interpretácia Albrechta bola veľmi plochá a príliš štylizovaná. Nie je pochýb, že Savaliev má potenciál, ale potrebuje nabrať viac skúseností a dozrieť nielen technicky ale aj ľudsky.
Obe premiéry tohto titulu boli výnimočné, a to najmä vďaka dvom výrazným obsadeniam, ktoré dokázali pokryť nielen hlavné postavy, ale aj tie menšie. Výrazovo dominantný „hráč“ Hilarion bol skvostným zážitkom v oboch obsadeniach. Jonatan Lujan, ktorému postava patrila v prvý večer, bol výbušný, temperamentný a svojím spôsobom temný. Jeho Hilarion zaváňal ulicou a bitkami a nechýbala mu ani štipka krutosti či jednoduchosť, ktorá ho výrazne oddelila od postavy princa.
Výborné obsadenie sa ušlo aj „sedliackemu“ pas de deux v prvom dejstve. Erina Akatsuka spolu s Yukim Kaminakom predviedli technicky dokonalý koncert. Druhý večer sa v tomto pas de deux publiku predstavila usmievavá a technicky veľmi zdatná Chiaky Honda spolu s Dansaranom Vandanovom. Ten si s náročnejším partom poradil, ale zároveň sa v jeho výkone zakaždým bezdôvodne objavuje panika a zvláštna zmätenosť v priestore. Je to veľká škoda, lebo práve toto zvykne výrazne sťažiť jeho inak pekný výkon. Oba páry sa zhostili spomínaného pas de deux s maximálnym využitím svojich fyzických možností a dispozícií.
Prvá premiéra Giselle patrila Luane Brunetti, ktorá sa výzorom výrazne priblížila k ideálu. Svoj krehký výzor podložila pekným, mäkkým port de bras a technicky si tiež dokázala udržať úroveň. Svoje dispozície a fyzické možnosti využila na maximum a diváckemu oku obzvlášť ulahodila peknou prácou chodidiel. Jej Giselle nechýbala ľahkosť a presvedčivosť. Postavu si vychutnala a dokázala ju interpretovať s potrebnou roztomilosťou. Veľmi pekne si pripravila oblúk, ktorý ju priviedol až k šialenstvu a dramatickému koncu. Nevyhýbala sa ani konaniu, ktoré vypovedalo o jej chorom srdci, a tak jej smrť v závere vyznela omnoho logickejšie. Dúfam, že sa Brunetti dokáže časom v postave viac uvoľniť a vyšperkovať scénu šialenstva tak, aby sa čo najviac priblížila k podstate emocionálneho obsahu. Potenciál obsiahnuť dramatické finále jej nechýba.
Giselle ako z príručky?
Prvá premiéra Giselle patrila Luane Brunetti, ktorá sa výzorom výrazne priblížila k ideálu. Svoj krehký výzor podložila pekným, mäkkým port de brass a technicky si tiež dokázala udržať úroveň. Svoje dispozície a fyzické možnosti využila na maximum a diváckemu oku obzvlášť ulahodila peknou prácou chodidiel. Giselle v jej nechýbala ľahkosť a presvedčivosť. Postavu si vychutnala a dokázala ju interpretovať s potrebnou roztomilosťou. Veľmi pekne si pripravila oblúk, ktorý ju priviedol až k šialenstvu a dramatickému koncu. Nevyhýbala sa ani konaniu, ktoré vypovedalo o jej chorom srdci a tak jej smrť v závere vyznela omnoho logickejšie. Dúfam, že sa Brunetti dokáže časom v postave viac uvolniť a vyšperkovať scénu šialenstva, tak aby sa čo najviac priblížila k podstate emocionálneho obsahu. Potenciál obsiahnuť dramatické finále jej nechýba.
Druhé dejstvo interpretovala s akurátnym výrazom a aj technicky bez výraznejších zaváhaní. Brunetti dokáže svoje telo kontrolovať a má schopnosť premýšľať a analyzovať situácie dopredu. Jej cítenie priestoru je výborné, dokonca aj v sťažených priestorových podmienkach, ktoré boli pre druhé dejstvo „príznačné“.
Druhé dejstvo, kde sa z Giselle stáva víla, bolo skutočnou poéziou. Úspechom bola aj interpretácia Marie Rudenko, ktorá sa divákom predstavila v druhý večer. Rudenko dokázala Giselle naplniť nielen herecky, ale s náročnosťou postavy sa vyrovnala na úrovni a dokázala ju obohatiť.
V postave princa Alberta exceloval Artemyi Pyzhov a to napriek tomu, že typologicky sa na postavu princa hodí menej než jeho kolega Alexander Savaliev. Pyzhovovi býva často vyčítané, že typologicky a fyziologicky nespĺňa atribúty, ktoré sú pre postavy princov nevyhnutné, a z veľkej časti právom. Na druhej strane bol Pyzhovov Albert komplexným portrétom mladého muža, ktorý prechádza reálnym osobnostným prerodom. Z rozmaznaného a egoistického dieťaťa, ktorému záleží len na naplnení svojich túžob a nechce si uvedomiť následky svojho konania, sa stal zlomený muž ľutujúci svoje činy. Artemyi Pyzhov je technicky zdatný tanečník a okrem drobných zaváhaní bola jeho interpretácia výborná. Alexander Savaliev za svojím kolegom bohužiaľ zaostával, a to napriek tomu, že esteticky plní všetky kritériá, ktoré sú na postavu Alberta kladené. Jeho herectvo bolo ploché a z tanečného výkonu bolo cítiť, že mu chýbajú potrebné skúsenosti.
Rozprávková scéna
Kostýmy k inscenácii vytvoril taliansky výtvarník Luca Dall‘ Alpi a o scénografiu sa postaral Argentínčan Juan Guillermo Nova. Výtvarnou stránkou v inscenácii dokázali navodiť romantizujúcu idylickosť, pestrosť a vizuálne príťažlivú hru s detailom. Inscenácii výrazne uškodil rozmer scény historickej budovy SND. Priestor síce ponúka nezabudnuteľnú atmosféru, ale zároveň neumožňuje relevantný pokus o realistickú scénografiu, ktorá by neuškodila tancu. Giselle na tento fakt doplatila rovnako ako v minulosti Bajadéra. Zbor mal spolu so sólistami na scéne málo miesta, čo sa, samozrejme, podpísalo aj na vyznení choreografie.
Výtvarné poňatie prvého dejstva je veľmi poetické, rozprávkové a pokúša sa vizuálne navodiť pocit dedinského prostredia. Scéna, ktorú vytvoril Juan Guillermo Nova, je vizuálne príťažlivá. Tvorca zašiel v pokusoch o vykreslenie scény až tak ďaleko, že do pravého rohu umiestnil mlyn, cez ktorý preteká strúžik vody. Snahy o výpravnosť sa výtvarníkovi nedá uprieť, jeho vízia je jasná a dá sa veľmi jednoducho prečítať. Výnimkou je zadný maľovaný prospekt, ktorý je zrejme odkazom na divadelné praktiky z obdobia romantizmu. Idylicky vymaľovaná krajinka má neurčitý charakter a tak sa dej môže nachádzať prakticky kdekoľvek. Zvyšok scény tvoria dva domčeky, jeden drevený a druhý, slúžiaci ako obydlie je čiastočne z kameňa. Scénograf scénu zaodel do zemitých farieb a na listoch v korunách stromu badať náznaky jesene. Takto ladená scéna sa vymyká logike, keďže les na zadnom prospekte pôsobí skôr ako krajina na jar, alebo v lete.
Zapratané druhé dejstvo
Druhé dejstvo sa zväčša vo všetkých produkciách rieši rovnakým spôsobom. Rokmi overená verzia, ktorá v sebe nesie len náznak lesného porastu, rozmiestneného po obvode scény a kríž nad hrobom Giselle je pre tanečnosť druhého dejstva vyhovujúcejší než pokusy o reálnu výstavbu. Poetika druhého dejstva dokáže fungovať sama o sebe aj na prázdnej scéne a dekoratívne zásahy do priestoru javiska často rušia jej výpovednú hodnotu. Tanečný priestor sa preto zvykne uchovávať čistý. V tomto smere sa Nova pokúsil o invenciu, ktorá bohužiaľ druhému dejstvu uškodila.
Javisko historickej budovy SND neposkytuje dostatočnú plochu a tak sa malý dámsky zbor tvorený osemnástimi tanečnicami a štyrmi sólistkami na scéne doslova tlačil. V momente, kedy dámy stoja po krajoch scény v prvej arabeske mali pracujúce nohy v krídlach, keďže ich výrazne prekrývali makety kmeňov stromov. Vzhľadom na Novou jazyk je zrejmé, že scénograf pracuje s oveľa väčšími scénami. Je teda na mieste položiť si otázku, prečo sa divadlo rozhodlo nevyužiť priestor novej budovy? Atmosféru by predsa dokázali vybudovať aj tam. určitý ustálený koncept, ktorý sa skladá z náznakov cintorína v lese. Uchopenie prostredia môže mať reálny rovnako ako abstraktný koncept.
Kostýmy plné farieb
Kostýmy Lucu Dall´Alpiho sú pastvou pre oči. Oceňujem jeho schopnosť rozpustilo sa pohrať s klobúkmi na ktorých sa doslova „vybláznil“. Pohľad na kostýmy z prvého dejstva vlieva divákovi optimizmus a radosť zo života, keďže sa rozhodol pracovať s pastelovými, veselými farbami a to najmä s odtieňmi ružovej. Dall´Alpi ostal verný svojmu ideálu romantického divadla, ktoré sa o historickú hodnovernosť staralo minimálne. Druhé dejstvo ponechal (verný tradícii) panensky biele.