Titul je vo svojej podobe dôležitou skúsenosťou pre súbor. Slovenské tance – Životy svetiel sú významným počinom a obe premiéry boli interpretačne na vysokej úrovni. Po masívnej propagácii, ktorá sa tomuto titulu ušla, cez zodpovednú prácu tvorcov a celého súboru, nie je jednoduché dospieť k jednoznačnému záveru.
Choreografia Natálie Horečnej je strhujúca, dynamická. Podarilo sa jej pracovať so súborom spôsobom, ktorý nám v konečnom dôsledku odhalí predovšetkým zbierku individualít – ich srdcia a duše. Ponúka obraz individualit s reálnymi zážitkami a skúsenosťami. Natália Horečná dokázala pracovať s členmi súboru jednotlivo a prejavila schopnosť vnímať telá v ich individuálnej rovine a v kontexte vzájomnej nejednotnosti.
O choreografii
Jazyk, ktorý si Horečná zvolila, nie je síce originálny, ale je o to viac funkčný a esteticky hodnotný. Jej choreografia nie je egocentrickou výpoveďou, ale vizuálne príťažlivým obrazom, ktorý so sebou prinesie veľa otázok, ale na druhej strane „chytí za srdce“. Od prvého momentu si vydobyje pozornosť a prirodzene plynie bez zbytočností a prehnaných konštrukcií a ponúka možnosť si toto dielo jednoducho divácky vychutnať. Horečnej choreografia je jednoducho krásna.
Dokázala vybudovať choreografiu aj na základe typológie jednotlivých členov, čo je v prípade Baletu Slovenského národného divadla nedoceniteľnou hodnotou. O toto všetko sa súbor s divákmi podelí, ponúkne im to na dlani, a je na divákovi, či sa tento jednoduchý koncept rozhodne prijať.
O inscenácii
Slovenské tance – Životy svetiel sú o tanci pre tanec. Rozpačité pocity zo sledovania pokusov o dejovosť či vnútornú výpoveď nahrádza extatický zážitok z pohybu. Možno by celému titulu neuškodilo viac abstraktné uchopenie, zvolenie nosnej témy boja dobra so zlom, temnoty so svetlom, skôr v rovine emočnej, a možno názorovo poukázať na vnímanie lásky ako čohosi čistého.
O sólových výkonoch
Prvá premiéra bola interpretačným koncertom Petra Dedinského (Syn Janko), ktorý sa po dlhšom čase divákom predviedol v štýle, ktorý mu sedí a vyhovuje a v ktorom sa dokáže prejaviť na dych vyrážajúcej úrovni. Na Dedinskom nie je obdivuhodná len jeho mäkkosť, spôsob práce v plié, jeho schopnosť spájať pohyb po význame, ale aj nesmierna profesionalita a radosť, ktorú dokáže odovzdať. Dedinský dokáže pracovať s energiou, dokáže viesť dialóg nielen s kolegami na scéne, ale aj s publikom. Pritom sa nepredáva a nepodkladá vkusu. Peter Dedinský je pravdivým interpretom, ktorý opäť dokázal, že je zrelou a plnohodnotnou osobnosťou schopnou zaujať stanovisko a pritom byť sám sebou, samostatne myslieť a budovať postavu. Od prvého pohybu na scéne jeho postava žila a vyvíjala sa.
Jeho partnerkou bola Ana Beschia (Anička), pre ktorú bola táto postava debutom so všetkým, čo k tomu patrí. Prekvapivo na Beschii nebolo badateľné, že interpretuje titulnú úlohu po prvýkrát. Úlohy aj nového choreografického slovníka sa chopila so cťou a v intenciách jej naturelu. Medzi ňou a Dedinským neprišlo k emocionálnemu spojeniu, nepodarilo sa im stopercentne naplniť ľudský rozmer choreografie. V prípade Any Beschie bude možno trvať o niečo dlhšie, kým sa v tejto choreografii usadí, kým sa zžije s novým zážitkom a naberie viac skúseností, a to najmä v čerpaní sily z plié a schopnosti spájať kroky nielen tanečne, ale aj po obsahu tak, aby jej výkon nič nenarúšalo. Ako sólová debutantka však ani náhodou nesklamala, skôr naopak, a dúfam, že dostane podobnú možnosť aj v ďalších tituloch.
Komplexné výkony
Pastvou pre oči bol výkon Kataríny Kaanovej, ktorá sa ako Anička predstavila na druhej premiére. Jej výkonu nič nechýbalo. Využila všetok svoj potenciál a pridala aj niečo navyše. Dívať sa na Kaanovú v úlohe Aničky vyvolalo jednu čistú emóciu – radosť. Akoby všetky svoje skúsenosti spojila a snáď po prvý raz ponúkla divákom kompaktný, celistvý výkon na tak veľkej ploche. Kaanovej Anička bola vnútorne bohatá, dynamická, hravá, plná citu a výborne odtancovaná. Nedá mi nespomenúť jej budovanie port de bras, ktoré bolo presné, plastické, plné výrazu a plnohodnotne plynúce až do končekov prstov. Kaanová sa po prvý raz divákom predviedla v úplne inej dynamike pohybu. Odhodila noblesu, gracióznosť, a vymenila ju za silný emocionálny zážitok.
V úlohe Dámy Temnoty sa predstavili Chelsea Andrejic (prvá premiéra) a Ilinca Gribincea. Obe interpretky v tejto úlohe podali excelentný výkon. Chelsea Andrejic svojím minimalizmom a presnosťou v pohybe. Ilinca Gribincea prekvapila strhujúcim výkonom plným vášne, extrovertného nasadenia a živelnosti, vďaka čomu v sekunde ovládla javisko. Part Dámy Temnoty nie je tanečne špecifický, ale vyžaduje si veľkú vnútornú kontrolu a schopnosť byť v určitej rovine stratégom. Obom interpretkám sa podarilo interpretovať Dámu Temnotu na vysokej úrovni, ovládnuť formu a kumulovať jej obsah.
Opať nesklamala ani Sarah Millner v postave Katarínky a spolu s Andrejom Cagáňom vytvorili vtipné duo, ktoré oživilo celé predstavenie. Sarah Millner opäť predviedla nielen tanečné, ale aj herecké kvality, a to s ľahkosťou, na ktorú sme v jej prípade zvyknutí. Pozitívne prekvapila Romina Kołodziej so svojím partnerom Damiánom Šimkom (Duše), vďaka ktorým tento duet získal mystický rozmer. Podobné snahy vyvíjalo aj druhé obsadenie (Calogero Failla a Gloria Todeschini), ale Kołodziej a Šimkovi sa podarilo byť v tomto duete presvedčivejšími.
Čiernym apoštolom výrazne dominovali Mergim Veselaj a Leonard Šimek, ktorí sa vďaka svojmu výkonu dokázali v pánskej časti zboru výrazne presadiť.