Sarah Millner: „V divadle sa nič neutají!“

Cieľavedomá, citlivá, kladúca dôraz na detail, ale aj úprimná osoba s veľkým srdcom – to je Sarah Millner. Sama seba charakterizuje ako „normálnu babu“, ktorá miluje to, čo robí, a je ešte stále ochotná venovať sa tanečnej profesii na plno.

Kto je Sarah Millner?

Cieľavedomá, citlivá, kladúca dôraz na detail, ale aj úprimná osoba s veľkým srdcom – to je Sarah Millner. Sama seba charakterizuje ako „normálnu babu“, ktorá miluje to, čo robí, a je ešte stále ochotná venovať sa tanečnej profesii na plno.

Zdroj archív umelca

Prečo a kedy si začala s baletom?

S baletom som začala veľmi skoro, mala som štyri alebo päť rokov. Najprv som študovala na súkromnej škole doma v Grazi, ale v jedenástich som začala  študovať na škole Viedenskej štátnej opery. Moja stará mama bola kedysi baletka a spomínam si, že sme spolu sledovávali Luskáčika na videokazetách a tancovali spolu s tanečníkmi. Rodičia sa ma spýtali, či chcem začať s tancom, a ja som pochopiteľne súhlasila.

Aké boli tvoje začiatky?

Od začiatku som balet vnímala veľmi profesionálne. Už ako dieťa. Ak sa nad tým zamyslím, tak som tanec nikdy nevnímala ako koníček. Do baletu som sa jednoducho na prvý pohľad zamilovala a od začiatku som vedela, že to je to, čo chcem v budúcnosti robiť. (úsmev)

Prečo si sa rozhodla pre Slovenské národné divadlo?

Ja vlastne ani neviem! (smiech) Bola to šťastná náhoda. Slovenskí tanečníci vo Viedni mi odporúčali skúsiť Slovenské národné divadlo, keďže som si hľadala prácu. S pomocou kolegu som získala kontakt na vtedajšieho šéfa baletu, pána Emila Bartka, a dohodli sme sa na tréningu. Bohužiaľ, súbor mal napokon v ten deň voľno, a tak som cvičila sama, bez hudby, s pánom Jozefom Dolinským starším. Vôbec som s prijatím nerátala a až oveľa neskôr, keď som na konkurz skoro aj zabudla, mi zo Slovenského národného divadla zavolali a povedali, že môžem nastúpiť.

Ktorá úloha je tvoja najobľúbenejšia?

Toto je veľmi ťažká otázka! Ja mám rada každú úlohu, ktorú som stvárnila, lebo každá postava ťa obohatí a dokonca ani tanec v zbore nie je stále rovnaký. Som nekonečne vďačná, že som mala šancu zatancovať si rôzne tituly a štýly. S postupom času a s pribúdajúcimi skúsenosťami som schopná sa tešiť z každého predstavenia a nie je pre mňa dôležité, či interpretujem postavu, alebo tancujem v zbore. Profesionálny život tanečníka je krátky a čas beží neuveriteľne rýchlo. Potom príde ten večer, kedy zafunguje všetko tak, ako má, a to je úžasný pocit – byť toho súčasťou. V tomto duchu sa niesli všetky naše tohtoročné premiéry a ja som za to veľmi rada.

Máš vysnenú postavu?

Samozrejme, že mám. Je ich niekoľko. Určite musím spomenúť princeznú Auroru (Spiaca krásavica). Obzvlášť Júlia (Rómeo a Júlia), ale aj Tatiana (Eugen Onegin) alebo Manon (Dáma s kaméliami). Samozrejme, že som vždy túžila tancovať aj Nikiu (Bajadéra). Skoro všetky úlohy patria k takzvaným silným ženským postavám, s emóciami a veľkou plejádou pocitov. Do týchto postáv môže tanečník vložiť celý svoj život, svoje skúsenosti, a tým nemyslím len tie tanečné. Samozrejme, že snom každej baletky je aj Labutie jazero, ktoré ja osobne milujem z celého srdca. I keď tento sen sa mi asi splní až v budúcom živote, keďže v tomto prípade nespĺňam fyzické požiadavky, ktoré sú kladené na túto postavu. Vyžaduje si špecifické fyzické dispozície, techniku… vlastne všetko. (smiech) Bavia ma aj neklasické choreografie, aj takáto práca by sa mi pozdávala, ale uvidíme, čo príde ďalej.

V tejto sezóne si mala možnosť vytvoriť dve väčšie postavy: Bronislavu Nižinskú v Nižinskom a Katarínku v Slovenských tancoch. Aké bolo tvoriť tieto postavy?

Tvorba týchto postáv bola veľkým zážitkom. Práca s Horečnou bola skvelá, ona je veľmi pozitívnym človekom. Bola schopná nás povzbudzovať a podporovať každý deň. Ukázala nám, čoho všetkého sme na javisku schopní, čo dokážeme vytvoriť. Postavu Katarínky som sa učila veľmi krátko pred premiérou. Bola som do toho takpovediac hodená. Na jednej strane to bolo skvelé, lebo som nemala čas veľa premýšlať a naskočila som do niečoho, čo už bolo hotové. Táto skúsenosť mi doteraz chýbala. Za Katarínku som veľmi vďačná, najmä preto, že som mala možnosť Katarínku vybudovať aj podľa seba.

Zdroj archív umelca

A Nižinský?

Bolo to veľmi podobné. Milujem obdobie Ballets Russes a mám aj obľúbenú biografiu o Nižinskom. Práca na predstavení bola veľmi náročná, pretože sme s takýmto typom inscenácie nemali žiadne skúsenosti. Je to veľmi rozsiahly titul a náročná produkcia. Opäť som sa pokúšala s postavou stotožniť. V rámci možností ju vybudovať tak, aby pôsobila reálne. Výsledok je nakoniec pozitívny a inscenácia má veľký divácky úspech. Obe premiéry boli skvelou a významnou skúsenosťou, a to nielen pre mňa, ale pre celý súbor.

Aký odbor študuješ na Vysokej škole múzických umení?

Študujem didaktiku klasického tanca, aby som neskôr mohla učiť. Škola je celkovo fajn, len podmienky by mohli byť lepšie. Sú tam profesori, ktorých si veľmi vážim, obzvlášť dekanku Irinu Čiernikovú. Sú to ľudia, ktorí naozaj pracujú zo srdca, a to je vždy cítiť.

Ako sa dá skĺbiť divadlo a štúdium?

Prekvapivo sa to skĺbiť dá, ale časovo je to veľmi náročné. Každý deň musím presne naplánovať. Musím mať dokonalý harmonogram každého dňa. Často idem ráno ešte pred tréningom do školy, aby som sa s každým ohľadne dňa dohodla. Vždy sa dá nájsť konsenzus.

Je pravda, že sa ideš vydávať?

(smiech) V divadle sa nič neutají! Áno, je to pravda. S Rolandom som veľmi šťastná. Hrá u nás v divadelnom orchestri a tým pádom chápe, čo to je divadelný život, chápe prácu a všetko, čo je s tým spojené. S ním mám predovšetkým pokoj, ktorý každý z nás potrebuje, a môžem pri ňom byť sama sebou. Je to veľmi dobrý a chápavý človek. Milujem ho a myslím, že spolu budeme šťastní.

Plánujete rodinu?

Je pravda, že po prvý raz v živote si to dokážem predstaviť, ale zatiaľ nič neplánujeme. Neviem, uvidíme, čo bude.

Počula som, že budúcu sezónu bude premiéra Giselle. Vedela by si prezradiť niečo z obsadenia?

Áno, Giselle by sa mala uviesť. O obsadení zatiaľ nič neviem, ja sa väčšinou všetko dozviem ako posledná. (smiech)

Osobne by som ťa veľmi rada videla stvárniť túto postavu.

Ďakujem, to si vážim. Je celkom vtipné, že si spomenula práve Giselle, pretože to je moja vysnená postava číslo jeden. Odjakživa som hovorila, že keby som mala možnosť zatancovať si ju, tak môžem zomrieť šťastná. Miliónkrát som ju tancovala v hlave, veľakrát som si ju prehrávala, porovnávala interpretácie a tak ďalej… dokonca aj choreografiu by som v podstate vedela. Každopádne, mať kvalitnú Giselle je základ a ja som zvedavá, ako sa s ňou popasujeme, najmä my dámy. Na túto premiéru sa veľmi teším.

Aké sú tvoje koníčky?

Ja vlastne nemám špeciálne koníčky. Rada nakupujem, prechádzam sa, rada si zacvičím aj doma, venujem sa domácnosti, alebo sa len tak povaľujem, keď sa dá. Teraz mi však väčšinu času zaberá štúdium na Vysokej škole múzických umění. Keď nie som v práci, tak som v škole. (smiech)

Vieš veľmi dobre po slovensky. Ako dlho ti trvalo sa naučiť tento jazyk?

Bol to celkom plynulý proces. V súbore bola väčšina Slovákov. So slovenčinou som teda prichádzala do kontaktu denne, stále som ju okolo seba počula, ale aj nápisy boli len po slovensky. Cudzinec bol hodený do vody a musel plávať. Musím poznamenať, že ja mám svojím spôsobom výhodu, lebo moja mama je pôvodom Slovinka a jej rodina v Slovinsku ešte stále žije. Preto mám k slovanským jazykom bližšie než ostatní. Ja som brala slovenčinu ako príležitosť naučiť sa ďalší jazyk.

Zdroj archív umelca

Máš univerzálnu radu pre cudzincov?

Najmä sa netreba hanbiť hovoriť, aj keby to mali byť zo začiatku hlúposti, inak sa totiž jazyk naučiť nedá. Treba napredovať pomaly krok za krokom a nechcieť všetko hneď. Ak človek ovláda jazyk, oveľa ľahšie sa začlení v rámci komunity. Okolie ho  ľahšie prijme a z cudzinca sa veľmi skoro stane našinec.

Ako sa ti na Slovensku žije?

Na Slovensku sa mi žije veľmi dobre. Možno niektorí ľudia nadávajú, ale ja mám Bratislavu veľmi rada. Je to také „akurát“ mesto. Veľmi veľa sa tu v posledných rokoch udialo, pomenilo. Pre mňa je to domov.

Ako sa ti pracuje v divadle?

Vo všeobecnosti sa mi pracuje dobre. Máme pekné priestory a široké možnosti uplatnenia. Samozrejme, že to nie je vždy jednoduché, sú dni, keď sa nič nedarí, nič sa nedá. Ja sa v konečnom dôsledku snažím vyťažiť niečo pozitívne z každej situácie. V divadle je kolektív naozaj skvelých ľudí, od ktorých sa vždy niečo naučím, ostatné je moja práca. Napriek tomu, že po tak dlhom čase človek skĺzne do určitej roviny, ešte stále je moja práca mojou vášňou.

Je niečo, čo by si zmenila, keby si mohla?

Vždy je niečo, čo sa dá zmeniť. Ani nie je reálne, aby som spomenula všetko. Možno by som privítala trochu viac pozitívnej energie v divadle. Možno je to aj tunajšou mentalitou, že ľudia skôr uvažujú v rovine „ako to nepôjde a prečo“ než v tej pozitívnej. Často je počuť vety ako – „To sa nedá… Nemáme čas… Ten a ten na to nemá…“ Je to veľká škoda, lebo ľudí aj možnosti máme, a ak by sa prišlo s projektom, nikto by nepovedal nie. Na druhej strane rozumiem aj tomu, že ak sú problémy a komplikácie zakotvené v systéme, tak sa odstraňujú ťažko. Napriek tomu si myslím, že by sme na svoju prácu mali byť právom hrdí a navzájom sa podporovať.

BIO

Sarah Millner sa narodila v roku 1986 v rakúskom meste Graz. S baletom začala v rannom veku, najprv v súkromnej baletnej škole v rodnom meste. Neskôr začala štúdium na baletnej škole Štátnej opery vo Viedni. Toto štúdium ukončila po ôsmich rokoch maturitnou skúškou. Po ukončení štúdia pôsobila jednu sezonu v súbore Volksoper Wien a od roku 2006 je členkou Baletu Slovenského národného divadla.V rokoch 2001 a 2003  vyhrala prvé a tretie miesto na medzinárodnej súťaži v Biarritzi. V roku 2004 sa zúčastnila Grand prix Lausanne. Okrem divadla sa predstavila aj v niekoľkých televíznych produkciách rakúskej televízie. Popri kariére profesionálnej tanečnice je aj študentkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

O autorovi
Autorka je tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka