Je veľa zlých inscenácií, niekoľko dobrých a zopár výborných. Potom sa nájde pár takých, ktoré vás naplnia radosťou, nostalgiou, vďakou a radosťou, že ste mohli byť pri tom. Ak tieto pocity pretrvávajú, napriek niekoľko hodinovej ceste či únave, radosť je ešte o niečo väčšia. Ak získate takýto typ zážitku na študentskom predstavení, kde vidíte tancovať deti, ktoré majú k dospelosti ešte ďaleko, je to zázrak. Tento víkend bola takouto inscenáciou premiéra v Liptovskom divadle tanca a ich adaptácia titulu Z rozprávky do rozprávky.
O tvorivom tíme
V sobotu 3. marca 2018 uviedlo mladé Liptovské divadlo tanca premiéru troch rozprávkových obrazov na pôvodný námet Oskara Nedbala v hudobnej adaptácii Viliama Gräffingera. Ten je spolu s režisérom a jedným z choreografov autorom libreta, ktoré sa v tomto prípade skladá z troch obrazov, prológu a štylizovaného poďakovania na záver.
Autormi libreta sú spomínaný hudobný skladateľ a režisér – choreograf inscenácie Radoslav Piovarči, ktorý je absolventom Konzervatória Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. Je známy najmä ako performer súčasného tanca. Priaznivci SND si ho môžu pamätať z inscenácie Šárky Ondrišovej BESS, ktorú venovala pamiatke Rudolfa Labana. Inscenácia mala premiéru v rámci festivalu Eurokontext.sk, ktorý bude na scéne opery a baletu prebiehať aj tento rok.
Dramaturgom inscenácie je Peter Maťo, absolvent katedry divadelných štúdií VŠMU, ktorý sa okrem dramaturgie venuje aj hodnoteniam tanečného umenia. Súčasťou Liptovského divadla tanca je tri roky. Spolupracuje v týme aj s druhým choreografom večera bývalým sólistom Baletu SND Petrom Dedinským. Balet SND je súčasne garantom tohto projektu. Tvorbu Petra Dedinského sledujem už od VŠMU, čo bolo dôvodom účasti na premiére tanečnej inscenácie.
Z rozprávky do rozprávky
Balet na námet Oskara Nedbala predviedli inscenátori so študentmi na ploche 90 minút. Jednoduchý koncept viac menej ucelených a abstraktných obrazov vyhovoval divákom aj interpretom. Poetika inscenácie bola zrozumiteľná a pútavá. Išlo o zaujímavú ilúziu detskej hry, ktorá sa odohráva vo fabrike na papier. Škoda, že režisér Radoslav Piovarči nestavil na prvky, ktoré by dej jednotlivých príbehov o niečo viac „zrozumiteľnili“ tým, ktorí jednotlivé rozprávky nepoznajú alebo výraznejšie nepostavil jednotlivé postavy spôsobom, ktorý by uľahčil divákovi orientáciu. Možno by stačilo konkrétnejšie uchopené gesto. Netreba to vnímať ako nahováranie k popisnosti. Tá by bola skôr na škodu. Preto by stálo za zváženie upustiť od abstraktnej a metaforickej roviny – veď inscenáciu dopĺňalo aj slovo – a staviť na činoherné inšpirácie, ktoré môžu byť súčasťou pohybového divadla. Dej sa točil okolo postavy papierového kráľa v podaní Ľubomíra Rašiho.
Najmä z dôvodu, že inscenácia je evidentne určená aj detskému divákovi, ktorý nedostatky odpúšťa len ťažko. Rovnako by bola prínosná spolupráca s režisérom. Už aj na Slovensku sa nájdu mladí tvorcovia, ktorí s tanečným divadlom spolupracujú radi. V študentských tituloch zastáva choreograf aj post pedagóga. Ak si k dvom takto náročným poslaniam vezme na plecia aj réžiu, je to na jedného človeka viac než dosť. Dramaturgia večera bola uchopená logicky a zrozumiteľne, čo vnímam pozitívne. Niekedy je menej viac a teší ma, že dramaturg neskĺzol k samoúčelnému novátorstvu.
Navzdory tejto výhrade je inscenácia dokladom tvrdej a precíznej práce všetkých zúčastnených. Rozprávku O zakliatom princovi, O statočnom krajčírikovi a O začarovanom lese študenti zvládli naštudovať za dva mesiace, čo je v prípade študentského predstavenia skvelý výkon hodný pochvaly.
Dvaja kohúti choreografie a jeden večer
Na jednom titule spolupracovali dvaja choreografi a prekvapivo nedošlo ku kolízii rozdielnych poetík. Navzdory faktu, že pohybový slovník majú iný, inscenácia pôsobila veľmi uceleným dojmom. Možno bola o niečo zrozumiteľnejšia prvá časť rozprávky O zakliatom princovi, kde duet hlavných interpretov prezradil, že sa jedná o choreografiu Petra Dedinského. Dedinský má svoje „know how“ – pohybové štruktúry, schémy a slovník, ktoré ho charakterizujú a vďaka ktorým je poznateľný. Príjemné bolo zistenie, že dokázal byť sám sebou a súčasne pohybový obsah prispôsobil tanečnému materiálu – interpretom s ktorými spolupracoval. Hoci to znie triviálne, v našich končinách to býva zriedkavý úkaz. Dedinský dal vyniknúť aj peknej partnerskej práci s ktorou si tanečníci poradili na adekvátnej úrovni, ktorá je eliminovaná vekom a skúsenosťami. Najmenej zrozumiteľný bol tretí obraz O zázračnom lese. Úspešne k materiálu pristupoval aj Radoslav Piovarči, ktorému sa podarilo nájsť kompromis medzi „študentským“ moderným a súčasným tancom. Je samozrejmé, že medzi choreografiami boli rozdiely pochádzajúce z odlišných skúseností a diametrálne odlišnom zázemí. Dôležité je, že obe výpovede sa ukázali v dobrom svetle.
Mladé talenty zo Stredného Slovenska
Na naštudovaní inscenácie Z rozprávky do rozprávky sa podieľali študenti Súkromného tanečného konzervatória Liptovský Hrádok, študentky konzervatória Jána Levoslava Bellu z Banskej Bystrice a (ne)tanečníčke – študentke gymnázia M. M. Hodžu z Liptovského Mikuláša. Študenti prešli konkurzom a ako už bolo spomenuté, titul naštudovali za dva mesiace počas voľna, prázdnin a víkendov. Interpretačne milo prekvapili. Hoci sa sem tam vyskytli chybičky v súhre a samozrejme študenti sú rozdielne disponovaní, ich výkon bol na dobrej úrovni. Mimoriadne zaujali chlapci Jakub Slovák, ktorý stvárnil Princa – žabiaka a Dávid Dubjel v úlohe Statočného krajčírika. V druhom obraze mu veľmi zaujímavo kontrovala živelná a temperamentná Zuzana Trojáková, ktorá sa prejavila ako bomba plná energie. Tá sa zaujímavo dopĺňala s jemným a romantickým naturelom Dubleja. Podobne sa dopĺňala aj prvá dvojica Slovák a Viktória Viola Tekeľová v úlohe princeznej. I keď nie je možné vymenovať všetkých, v prológu zaujali tri Zvedule Simona Hybenová, Natália Mičudová a Emma Laura Murinová, a to najmä svojou bezprostrednosťou a detskou hravosťou. Dokázali, že zvládajú aj slovný prejav spôsobom, ktorý vyvolal úsmev a bezprostredný smiech. Pochvala však patrí každému jednému zúčastnenému.
Keď je výtvarná zložka úspechom
Aj Z rozprávky do rozprávky je inscenáciou, kde je kvalitná scénografia a kostýmy polovicou úspechu. Papierne venovali divadlu kamión plný papiera a ten sa stal nosnou témou inscenácie. Mladý scénograf Ján Husár dokázal z „mála“ vyrobiť hodnotnú scénu, ktorej nechýbala kreativita. Dokázal to, čo sme mnohí obdivovali na scénografoch z VŠMU, ktorí dokážu pracovať s tým, čo majú. Či už to v minulosti boli rolky z toaletného papiera, na ktoré vypísali zbierku po celej Divadelnej fakulte alebo sklenené fľaše, či staré oblečenie. Kostýmy, masky a rekvizity vyrábala kostýmová výtvarníčka inscenácie Dáša Veselovská. Kostýmy príťažlivo dopĺňali scénu a navzdory bielej farbe nezanikali ich čisté línie. Celá inscenácia bola ladená do biela. Na jednej strane to výtvarnú stránku limitovalo a farebné odchýlky sa budovali len za pomoci jednoduchého svietenia. Súčasne to trocha sťažovalo orientáciu v jednotlivých postavách. Na strane druhej, výtvarníci vyťažili maximum z dostupných prostriedkov a výsledný efekt bol veľmi zaujímavý a pôsobivý. Keď sa na záver hodili interpreti do kopy „skartovaného“ papiera, chcelo ich viacero divákov nasledovať. Najfarebnejší bol posledný obraz O začarovanom lese.
Divadlo ako komunitný projekt
Liptovské divadlo tanca pôsobí ako projekt, na ktorom spolupracuje celá komunita. Na výrobe scény participovali dokonca aj žiaci výtvarného odboru z miestnej Základnej umeleckej školy. Okolité firmy pomohli ako mohli a prispel aj Fond na podporu umenia. Osobne sú mi takéto spolupráce veľmi sympatické, pretože vďaka nim majú prístup k umeniu aj ľudia z okolia Liptovského Mikuláša, ktorí nemusia cestovať napríklad až do Banskej Bystrice. Snáď sa raz dočkáme konceptu národných divadiel tak, ako je tomu v Českej republike.
Slovenské národné divadlo v Bratislave, Štátna opera v Banskej Bystrici, či Štátne divadlo v Košiciach robia čo môžu, ale ich pôsobenie je viazané ku konkrétnemu regiónu, resp. mestu a jeho blízkemu okoliu. Aj to je dôvod prečo koncept Liptovského divadla tanca stojí za pozornosť. Nesie punc divadla „mladí mladým.“ V ich ďalších snahách im treba držať palce a dúfať v podporu umeleckého prostredia a príslušných orgánov. Ak pôjdete cez Liptov, určite sa v tomto priestore zastavte – len tak, pre dobrý a pozitívny pocit, ktorý si odtiaľ odnesiete.
Rozprávky…
Choreografia: Peter Dedinský, Radoslav Piovarči
Dirigent: Jozef Chabroň
Réžia: Radoslav Piovarči
Hudobná adaptácia: Viliam Gräffinger
Réžia hudobnej nahrávky: Viliam Gräffinger, Juraj Huba
Scénografia: Ján Husár
Kostýmová výprava, masky, rekvizity: Dáša Veselovská
Svetelný dizajn: Ján Čief
Dramaturgia: Peter Maťo
Premiéra 3. marca 2018 Divadelná sála Domu kultúry Liptovský Hrádok