Balet SND má za sebou úspešnú sezónu a práve prebieha kampaň, ktorá má jeho návštevnosti ešte napomôcť. Tento koprodukčný počin má nepochybne ambíciu ašpirovať na titul spájajúci divákov ako opery, tak aj baletu.Rovnocenná spolupráca Baletu a Opery SND nebýva zvykom a v tomto prípade súbor Baletu SND „zachraňoval“ koncertné uchopenie titulu.
O Berliozovom diele na scéne SND
Berliozovo dielo je dramatickou legendou a v zahraničí býva uvádzané zväčša ako koncert. V SND sa rozhodli pre poloscénické uvedenie. Faustovo prekliatie v úvode dokáže vzbudiť divácky záujem. Príťažlivá minimalistická scénografia od Jaroslava Valeka pôsobí plnohodnotne a zaujímavo. Farebné spektrum, ktoré si scénograf zvolil, tvorili odtiene sivej a čiernej v kombinácii so železom a plastom. To scéne vdýchlo príjemne industriálny tón, najmä za pomoci odhaleného technického parku a stoličiek visiacich na kovových lanách. Dominantou dekorácie bol šedou látkou zakrytý luster. Ten sa tvorcovia rozhodli odhaliť v závere. Žiaľ, gesto, ktoré mohlo disponovať veľkým významom, sa v kontexte javiskového konania prejavilo popisne a nelogicky.
Spevácky zbor interpretoval dielo prevažne z nôt, čo je v tomto prípade úplne v poriadku. Rovnakou cestou sa vybrali aj hlavní interpreti – Faust, Ľudovít Ludha, a Méphistophélès, ktorého bravúrne zvládol Daniel Čapkovič. O spevácky vrchol sa postarala Monika Fabianová, ktorá presvedčila nielen intonačne čistým a mimoriadne farebným výkonom, ale aj príjemným a presvedčivým herectvom.
O tanečných výkonoch
V kontexte inscenácie prívlastok „poloscénické“ vyznieva skôr ako alibizmus, keďže ťažobu dramatického konania a takmer celú javiskovú akciu ponechala Opera na pleciach kolegov z Baletu. Andrej Szabo (Faust), Erina Akatsuka (Marguerite), predviedli krásny a emóciou nabitý výkon. Páru dominoval Andrej Szabo, ktorý výborne zužitkoval svoje dlhoročné skúsenosti siahajúce za hranice klasického tanca. Andrej Szabo je okrem iného aj spoľahlivým tanečným partnerom a debutujúcej kolegyni vo veľkej miere pomohol ustáť náročnosti súčasnejšieho tanečného štýlu.
Erina Akatsuka divákov taktiež svojím výkonom nesklamala, skôr naopak. Mimo klasický repertoár sa na takto veľkej ploche predstavila po prvý raz. Drobným nedostatkom bolo jej slabšie sústredenie na prácu horných končatín a prehnané hrbenie chrbta pri civilných pasážach. Jej interpretácia bola viac klasická, ale v rámci pohybového slovníka choreografie to vôbec neprekážalo.
Zbor Baletu SND podal pekný výkon, i keď poznačený drobnými problémami so synchronizáciou. S obtiažnosťou kánonov sa vyrovnal so cťou a snažil sa o kompaktnú a plnohodnotnú spoluprácu. Na javisko vstúpil s pozitívnou energiou a potrebným zápalom, ktorý by sa dal prisúdiť najmä nováčikom súboru, Valérii Staškovej, Klaudii Görözdös, Glenovi Lambrechtovi, ale aj našim stáliciam, Franciscovi Garciovi Sánchezovi či Ise Ichikawe, ako aj mnohým ďalším. Vďaka takejto práci jednotlivcov a ich výrazným osobnostiam je Balet SND pôsobivým a kvalitným súborom.
O choreografii
Pohybový slovník Igora Holováča je výrazne inšpirovaný štýlom Jiřího Kyliána, čo na jednej strane pomáha choreografii v dynamických pasážach, ale ako celok ju rúca. Choreograf pristupuje aj k drobným formám megalomansky a sám si tým podráža nohy.
Choreografia bola od začiatku príliš hutná, a to rytmicky, krokovo, ale aj obsahovo. Neposkytuje možnosť precítiť a vychutnať si krásne detaily, ktorých je v nej požehnane. Zhustená forma následne vedie k vyčerpaniu pohybového slovníka, tematického obsahu a tým pádom k zdĺhavým a únavným repetíciám.
Duety Marguerite a Fausta boli pohybovo prekombinované a obsahovo príliš explicitné. Pritom zborovými pasážami Holováč dokazuje, že dokáže pracovať s metaforou a jednoduchosťou a výstižnosťou póz, ktoré majú väčšiu výpovednú hodnotu, než zložité krokové pasáže a prekombinovaná partnerská práca.
Tvorca sa evidentne bojí pracovať s pauzami a niekedy nelogicky zahadzuje konce fráz, ktoré predtým veľmi zaujímavo budoval. Žiaľ, nielen po stránke pohybovej, ale často aj hudobne. Je to škoda. Akoby sa ho v určitom momente zmocnil akýsi strach z toho, že by sa prezradil, či odhalil divákovi to, kým je. Pritom je choreografom, ktorému nie je cudzí zmysel pre humor, a ten je schopný do svojho diela pretaviť. Táto schopnosť je v našich končinách veľkou vzácnosťou. Vo Faustovom prekliatí túto schopnosť úspešne predviedol niekoľkokrát.
Choreografický obsah však nebol natoľko bohatý, aby dokázal zakryť diery v dramaturgii. Faktom však zostáva, že Balet SND vizuálne inscenáciu zachraňuje. smutné, že inscenácia ako celok vyvolávala dojem skratu v komunikácii. Pocit, akoby sa choreograf a režisér nestihli dohodnúť, v čom bude spočívať obsahová náplň jednotlivých zložiek a nedefinovali si, čo chcú Faustovým prekliatím povedať divákovi. Tanečné pasáže, ktoré dominovali javiskovému centru pôsobili príliš dekoratívne. Duety, ale aj zborové pasáže, ktoré boli súčasťou väčšej javiskovej akcie zahŕňajúcej aj spevákov či zbor, boli často príliš dominantné. Konečný efekt vyvolával zmätok. Divák sa snažil zachytiť všetko, ale napokon nezachytil takmer nič.
Nepremyslená spolupráca
Každá zložka inscenácie sa niesla vo vlastnom duchu a žila si svoj scénický život. V tomto smere stojí za ocenenie to, ako boli tanečníci so spevákmi schopní na seba reagovať, keď ich vzájomnej interakcii bol ponúknutý žalostne malý priestor.
Dielu, ktoré má nesporný potenciál, chýba odvaha a sebadôvera, a to aj v prípade hudobného naštudovania. Orchester, pod taktovkou šéfdirigenta Rastislava Štúra, nemal s titulom väčšie problémy, ale ani svojím výkonom nepresvedčil. Dirigent sa postaral o dynamiku, adekvátne a príjemné tempá, pekné frázovanie, ale tí, čo poznajú jeho výkony z filharmonického prostredia vedia, že tento dirigent dokáže oveľa viac.
Orchester SND
Zvukovo v prípade orchestra prevládal dojem, akoby sa hudobníci báli naplno prejaviť a skrývali sa jeden za druhého. Kam sa podel ich elán zo Slovenských tancov a zvuková farebnosť z Nižinského? Orchestru evidentne chýbala motivácia alebo odvaha predviesť sa v lepšom svetle. Opäť sme počuli orchester SND, ktorý sa nie je schopný vyslobodiť z prostredia jamy a posunúť divákovi hudobne bohatý zážitok. Spomedzi hráčov sa najvýraznejšie presadila dychová sekcia, najmä plechové dychové nástroje svojou intonačnou stabilitou, ale nejednotnosťou veľmi sklamali sláky.
Faustovo prekliatie pomyselnú dieru do sveta neurobí, ale ako prvý pokus o hodnotnú spoluprácu dvoch súborov stojí za povšimnutie a pochvalu. Snáď sa v budúcnosti podarí dosiahnuť spolupráca, ktorá by bola vyrovnaná a dramaticky funkčná natoľko, aby každý z divákov opustil sálu s nezabudnuteľným zážitkom. I keď s nedostatkami, predsa len je Faustovo prekliatie titulom, ktorý sa oplatí navštíviť kvôli tanečníkom, spevákom a pôsobivej scéne.