26. októbra 2012, Historická budova Štátneho divadla Košice. Ján Ďurovčík pri tvorbe svojej novej inscenácie siahol po osvedčenom námete, akým Chrám Matky Božej v Paríži (Notre Dame de Paris) z pera Victora Huga určite je. Príbeh hluchého hrbáča Quasimoda a cigánky Esmeraldy sa dočkal množstva spracovaní.
Popularita Hugovho románu
V tanečnom svete siahol po tomto osvedčenom námete už v roku 1844 skladateľ Cesare Pugni a choreograf Jules Perrot. Spoločne vytvorili balet Esmeralda (La Esmeralda). Ten sa neskôr vďaka choreografickému zásahu Mariusa Petipu zaradil medzi známe klasické tituly, ktoré sú stálou súčasťou repertoáru po celom svete.
V roku 1965 sa dielo opäť stalo predlohou pre balet. Roland Petit uviedol svoj balet Notre Dame de Paris v Parížskej opere na hudbu Mauricea Jarreho. Populárny je rovnomenný kreslený film z dielne Walta Disneyho, ktorý však (z pochopiteľných dôvodov) nepodáva o Hugovom diele reálny obraz. Väčšina spracovaní sa v prípade Chrámu Matky Božej v Paríži zameriava len na tému lásky Quasimoda k Esmeralde a lásky Esmeraldy ku kapitánovi Phoebusovi. Iné je to s filmovým spracovaním z roku 1956 od francúzskeho režiséra Jeana Delannoya, ktoré je slušným nositeľom témy Hugovho románu.
Hugo na scéne v Košiciach
Novému košickému titulu žiaľ chýba formálna koncepcia. Základným problémom je samotné libreto, ktoré vytvoril choreograf aj režisér inscenácie Ján Ďurovčík. Obsah Hugovho Chrámu Matky Božej v Paríži je každému známy. Je teda jasné, prečo si tvorcovia zvolili jednoduchú cestu, ktorá v sebe nezahŕňa zdĺhavé interpretovanie príbehu, či prepracovaný úvod do deja.
Napokon mal však suitový prístup opačný účinok a inscenácia tým stratila elementárnu logiku. Obrazy, z ktorých sa balet skladá, sú síce zaujímavo koncipované, no vnútorne nedotiahnuté. Chýba im ten povestný tvorivý cit pre detail, pre to „čosi“, čo by ich v rámci koncepcie spojilo a dodalo im potrebný „oblúk“ a spád. Čo sa týka témy baletu, bolo by potešujúce, ak by tvorcovia inscenácie boli schopní vniesť do diela aktuálnosť, a tým aj súčasný kontext.
Román od Victora Huga je súdobou kritikou parížskej spoločnosti v prvej polovici 15. storočia. Tá sa topila v sociálnych a politických problémoch a zúfalo napodobňovala úpadkové správanie šľachty. Hugo v ňom poukazoval na problémy vtedajšej spoločnosti, na jej zaslepenosť, úzkoprsosť, intoleranciu, absentujúci humanizmus a na pokrytectvo. Téma Hugovho románu je stále aktuálna. Po všetkých spracovaniach Chrámu Matky Božej v Paríži by bolo na mieste priniesť prostredníctvom novej verzie aj nový prístup a pohľad.
Viac problémov ako radosti
Sklamaním je, že v poslednom čase v našich končinách vládne zvláštna móda tvoriť tanečné inscenácie, ktorých jedinou doménou je samotný tanec. A navyše ide o tanec, ktorému chýba význam, symbolika, výpoveď, či obyčajná estetická hodnota. Balet Zvonár u Matky Božej je žiaľ len zbierkou nič nehovoriacich tanečných scén s priemernou muzikálovou choreografiou, ktorá nenesie žiadne posolstvo a nanešťastie nemá ani základnú vyjadrovaciu hodnotu. Neobsiahla ani charaktery postáv, miestami im skôr škodila.
V prípade Quasimoda, ktorý je telesne postihnutý, boli tanečné kreácie v rámci jeho charakteru nežiaduce. Vasyl Sevastyanov (predstaviteľ Quasimoda) je technicky i výrazovo zdatný tanečník, ktorý má na pohľad pôsobivé fyzické dispozície. Bolo by na škodu, keby sa v inscenácii tanečne nepredviedol. Napriek tomu však postava handicapovaného Quasimoda na toto predvedenie nebola najvhodnejšia. Zaujímavé tanečno-výrazové spektrum chýbalo Esmeralde, ktorú stvárnila Lyudmila Kolimečkov Vasylyeva.
Šťastím košického baletu je neskutočne kvalitný a zdatný súbor, ktorý si evidentne dokáže poradiť s akoukoľvek výzvou a verne stvárniť naozaj akékoľvek postavy. Výnimkou nie je ani Vasylyeva, ktorá to, čo chýbalo choreografii, dotiahla svojou osobitosťou a prístupom.
Výborné tanečné výkony
Ako Esmeralda zaiskrila, predviedla temperament, akúsi zvláštnu dievčenskú milotu a ženskú vypočítavosť v tom najlepšom zmysle slova. Jej dominantou je určite brilantná technika, no i dlhé krásne nohy s impozantnými priehlavkami a postava, ktorá poteší každé pánske oko.
Mikhailo Novikov interpretoval Frolla s vervou a nadhľadom, napriek minimálnym tanečným „variáciám“ dokázal obsiahnuť javisko svojou osobnosťou a charizmou, i keď by mohol byť v rámci svojej postavy dominantnejší vo fyzickom prejave. Kapitánovi Phoebusovi v podaní Ivana Shekhautsou nechýbal kvalitný, mäkký pohyb, sympatický výraz a výborná technika. Svojej úlohy sa zmocnil s vervou a radosťou. I vďaka nemu, ako aj vďaka ostatným sólistom a zboru, inscenácia aspoň trochu vnútorne žila.
Technika je čosi ako poznávací znak baletu Štátneho divadla v Košiciach a pochopiteľne je aj jeho najväčším plusom. Inscenácia Zvonára u Matky Božejbola dôkazom toho, ako dokáže súbor ťahať za jeden povraz a fungovať ako jeden organizmus.
Práca zboru vyniká nielen technickou stránkou, no najmä súhrou a spoločným nábojom a chuťou tvoriť. Nezáleží, či sledujete sólistu alebo zboristu. Tanečníkom nechýba, ako som už spomínala, technika, herecký prejav, no i entuziazmus, nasadenie, radosť, oduševnenie, skrátka všetko, čo vytvára kvalitný a prosperujúci súbor. Je teda o to žalostnejšie, že súboru takýchto kvalít nie je dopriate mať adekvátny nový repertoár.
Instantná hudba
Ďalšou problematickou stránkou diela je hudba, ktorá je, čo sa dôležitosti týka, rovnako podstatná ako choreografia a réžia. Hudobná zložka tanečného diela by mala byť jeho dominantou a byť v symbióze s ostatnými zložkami inscenácie.
Hudba od Henricha Leška bola presným opakom – motivicky aj rytmicky chudobná, prehnane hlučná, no najmä nudná. Baletné dielo, ktoré je prezentované v takom stánku umenia, akým Štátne divadlo v Košiciach je, by si zaslúžilo niečo lepšie ako hlúpe, umelé, sterilné zvuky a syntetizátory.
Najväčším problémom však bola hudobná bezpohlavnosť, ktorá sa chtiac-nechtiac podpísala na vyznení choreografie a inscenácie ako celku. Nepodporila dôležité momenty, skôr ich tematicky ubíjala, priam zadupávala do zeme. Hudobný materiál bol pre potreby baletu v každom smere nedostačujúci. Chýbali mu témy – leitmotívy, ktoré by charakterovo dotvárali postavy a ich smerovanie v rámci vnútornej koncepcie diela.
Scénografia, ktorú nevyužili
Scénu pre inscenáciu Zvonára u Matky Božej vytvoril scénograf Martin Černý. Prostredníctvom dostupných prostriedkov dôstojne vytvoril dojem chrámu za pomoci zadnej časti javiska, na ktorú zavesil zvon a okolo neho rozložil rebríky.
Táto scéna sa striedala s gotickými vitrážami, ktorých obrysy vytvoril scénograf za pomoci malých farebných svetielok. Bolo na škodu, že sa so scénou ako takou nepracovalo. Jej funkcia v rámci inscenácie bola len dekoratívna.
V jednej scéne ju využili Quasimodo s Esmeraldou, no i toto využitie bolo veľmi slabo narežírované bez vnútorného opodstatnenia. Scéna od Martina Černého však pôsobivo dotvorila a podporila atmosféru inscenácie.
Predstavenie aj obliecť treba
Kostýmy, ktoré vytvoril Roman Šolc, boli menej šťastné. Chýbala im fantázia a kreativita. Kostýmy sa niesli v zemitých odtieňoch, ktoré s tmavým vyznením scény splývali. Napriek tomu, že Quasimodo, Frollo či Esmeralda boli farebne výrazne odlíšení, na Phoebusa sa v tomto smere pozabudlo. Jeho kostým bol od ostatných vojakov, resp. členov gardy odlíšený len v náznakoch.
Esmeralda hýrila červenou, ktorú mala nielen na sukni, ale i na korzete. Práve jej kostým pôsobil v kontraste s ostatnými trocha prvoplánovo. Kostým Frolla bol vďaka nápadnej čierno-bielej kombinácii dostatočne nápadný, no fantáziou nezaujal. Kostým tvorila čierna klerika, na nej biely habit a okolo krku mal kňaz zavesený veľký kríž.
Inscenácia Zvonár u Matky Božej sa nedá považovať za kvalitnú a hodnotnú. Nenúti diváka premýšľať, klásť si otázky, nie je dokonca ani príjemným kultúrnym spestrením večera. Jediné, čo v tejto inscenácii zaujme, sú pozoruhodné tanečné výkony.