Sexuálne obťažovanie je prítomné všade. Výnimkou nie je ani svetovo známy súbor New York City Ballet, ktorý podľa jej členiek zametal prípady porušovania ženských práv pod koberec dlhodobo. O kauze informoval New York Times aj New York Post. Prípad sa dočkal pozornosti aj v správach stanice BBC.
Pri sledovaní tanečných filmov, či seriálu ako Flesh and Bone, sme si hovorili, že tak kruté prostredie nemôže byť reálne. Naivne sme verili, že zo strany tvorcov muselo ísť o hyperbolu, ktorá sa len čiastočne zakladá na pravde. Posledné informácie, ktoré sa objavili v Amerických médiách však svedčia o opaku. Čo sa v New York City Ballet valstne deje?
Zneužívanie a sexismus
Alexandra Waterbury je 19 ročnou členkou New York City Ballet, ktorá v utorok podala žalobu na najvyššom Manhattanskom súde. Dôvodom je sexuálne obťažovanie zo strany troch prvých sólistov súboru – Chase Finlay,Amar Ramasar a Zachary Catazaro. Alexandra Waterbury chodila s Chaseyom Finlay, keď zistila, že sa v jeho počítači nachádzajú jej nahé fotografie a explicitné videá, ktoré boli vyhotovené bez jej vedomia a súhlasu. Následne odhalila, že materiály sa netýkali len jej. Mužskí členovia súboru si tento druh materiálu vymieňali, komentovali a hodnotili. Dievčatá zo súboru dokonca ponúkali ako odmenu sponzorom. Takéto počínanie nebude v baletnom svete žiadnou novinkou, nakoľko o podobných praktikách v Moskve už informovala Joy Womack. Waterburyovej žaloba prišla len týždeň potom, čo boli traja tanečníci suspendovaní za nešpecifikované „nevhodné správanie“.
„Nikdy som nezažila väčší pocit poníženia, ako keď som videla fotky a videá, na ktorých som sa videla, ale o ktorých vyhotovení som ani netušila. Každé ráno sa zobudím s pocitom – me too.“
Vyjadrila sa Alexandra Watersbury pre New York Post.
Praktiky Bratského spolku
Waterbury, ktorá medzi rokmi 2013 a 2016 študovala na School of American Ballet, ktorá patrí k NYC Ballet, spoločnosť obviňuje z podporovania atmosféry „bratstva“. Baletná spoločnosť vraj tutlala priestupky mužských tanečníkov už v minulosti. Malo ísť o párty s mladistvými, kde im tanečníci ponúkali drogy, alkohol a o zničenú hotelovú izbu.
Charles W. Scharf, ktorý je predsedom predstavenstva v NYC Ballet, uviedol vo vyhlásení, že spoločnosť nepodporovala a ani si nie je vedomá žiadnej z uvedených udalostí a tým pádom
„nenesie žiadnu zodpovednosť za správanie a situácie týkajúce sa žiadosti. Napriek tomu prijala v prípade tanečníkov príslušné disciplinárne opatrenia.“
Alexandra Waterbury v žalobe tvrdí, že nie je sama, ktorá sa stala obeťou násilia a že prostredníctvom správ boli zdieľané nahé fotografie aj ďalších tanečníc zo súboru. Tie boli komentované sexistickým a ponižujúcim spôsobom. V žalobe sa ďalej uvádza, že na tomto nevhodnom konaní sa spolupodieľal aj jeden zo sponzorov, ktorý sa Finlayovi zveril o svojej túžbe tanečnice znásilniť. Navrhol, aby nadrogovali členky ABT. Vyjadril sa, že by ich mohli „zviazať ako hospodárske zvieratá a zneužiť.“ Finlay údajne odpovedal: „Alebo ako štetky, ktorými sú.“ Jeho advokát sa toto vyjadrenie rozhodol nekomentovať.
Udanie na polícii a vyhrážky
Waterbury materiál objavila vo Finlayho počítači náhodou ešte na jar tohto roku:
„Potrebovala som si skontrolovať maily a všetky tie správy na mňa proste vyskočili. To, čo začalo ako pocit poníženi a ľútosti sa premenilo na hnev.“
Waterbury zvažuje aj udanie dotyčných na polícii, čo potvrdil jej právnik. Mladej tanečnici sa od utorka zmenil život o 180 °. Stále ju kontaktujú muži z prostredia spoločnosti, ktorí sa jej buď vyhrážajú, alebo sa ju snažia zastrašiť tým, že
„zničila pracovné možnosti nielen sebe, ale aj iným.“
Niečo za niečo ako dedičstvo minulosti
Je pravdou, že výmena sexu za úspech, bola súčasťou divadelného sveta od nepamäti. Týkala sa nielen baletiek, ale aj umelkýň z prostredia opery a herectva. Svedkom by mohol byť aj Degasov obraz, na ktorom sa na scéne pripravujú baletky, zatiaľ čo na boku sedí postava vo fraku a cylindri.
Sponzori a abonenti – tak silní, že boli súčasťou samotnej architektúry opery. Keď Charles Garnier navrhol v 60. rokoch svoju kultovú budovu opery, nevynechal špeciálny samostatný vstup pre držiteľov abonentných lístkov. V budove sa priamo pod pódiom nachádzala sála s názvom foyer de la danse. Bola miestom, kde sa mohli tanečníci zahriať a zopakovať si choreografie pred aj počas predstavení.
Primárne však slúžil patrónom umenia, ktorí si tam mohli tanečnice a tanečníkov obzerať a slobodne s nimi nadväzovať kontakt. V 19. storočí boli telá „bežných žien“ zakryté množstvom oblečenia. Baletky toho mali na sebe oveľa menej a ich kostýmy toho odhaľovali viac, než kostýmy herečiek, či speváčiek. Pravé „dejové scény sa odohrávali v zákulisí,“ napísala Kontesa de Maugny, ktorá opísala foyer de la danse ako druh trhu s ľudským mäsom. Pre sponzorov bolo zákulisie divadla mužským klubom, kde sa mohli stretávať, venovať sa obchodom a sexuálnej zábave.
Skúška na javisku, Degas, 1874