Balet Labutie jazero bol po prvej premiére (1877) Čajkovského nočnou morou. Celý život odmietal jeho znovuuvedenie.
Balet či opera?
Ruským divadlám v tom období vládla opera. Fenomén opery bol založený M. I. Glinkom a A. S. Dargomižským. Skladatelia, ktorí prišli po nich, chceli pokračovať v ich krokoch, lebo operu považovali za najrealistickejšiu hudobno dramatickú formu. Čajkovskij si vážil demokratickú formu opery a jej prínos pre publikum. Opera dávala možnosť prehovoriť k masám a spájať ľudí. Čajkovskij staval operný žáner dokonca vyššie, než symfonickú tvorbu. Opera preňho znamenala prirodzenú cestu ako rozšíriť zástupy svojich fanúšikov.
„Pamätajte, že žijeme v meste, kde niet ruskej opery, kde 99 percent obyvateľstva nepozná ani meno Glinku, jedna polovica počula o jeho existencii, a len druhá polovica pozná diela tohto kolosálneho umelca.”
Týmito slovami začínal P. Čajkovskij svoj fejtón ktorý napísal v čase, kedy tvoril hudbu k baletu Labutie jazero.
V tomto období Čajkovskij nemal žiadne väzby s baletným svetom a balet bol preňho žánrom bez pevnej existencie. Agresívne vyznievajúcu pripomienku dal päť rokov po premiére Labutieho jazera. Čajkovskij v tom období nemohol mať iný názor a to najmä s ohľadom na nízke kvality súboru a orchestra Imperátorského divadla v Moskve.
„Balety sa v prvý rok nasadenia do repertoáru hrali asi tak dvanásťkrát, v novej sezóne sa tento počet ešte zmenšil až sa napokon titul predviedol maximálne 3 krát za sezónu.“
Scénický život Labutieho jazera bol s ostatnými titulmi neporovnateľný. Hral sa celých šesť rokov. V daných podmienkach to bolo možné považovať za zázrak. Priateľ Čajkovského kritik H. Laroš sa priznal, že ani medzi skladateľmi nie je známa klasická baletná hudba.
„Glinku sme si zvykli spájať s „opernou” a nie baletnou hudbou a podľa našej tradície spájame balet s hudobným balaganom. S baletom je to ešte horšie ako s operou.“
Balet za zlato
Čajkovskij bol pragmatik a perfekcionista. Keď začal písať hudbu k Labutiemu jazeru, nemal jasné, čo by mal písať. Balet sa mu zdal nevýhodný, nakoľko hudba nemala hodnotu. Dôvodom, pre ktorý sa prihlásil do konkurzu, ktorý vypísalo Imperátorské divadlo, boli financie. Za balet bol honorár pre skladateľa 800 rubľov v zlate. Práve toto bol jeden z hlavných dôvodov prečo sa Čajkovskij rozhodol venovať baletnému žánru. Svedčí o tom aj list, ktorý napísal N. Rimskému- Korsakovovi, v ktorom spomínal, že výzvu prijal z finančných dôvodov. Čajkovskij trpel chudobou takmer celý život.
Na ceste k symfonizmu
Čajkovskij bol presvedčený, že baletná hudba nemôže žiť večne. V takýchto podmienkach začal Čajkovskij svoju cestu za „prevýchovou“ baletnej hudby a divadla. Od mladosti chápal, že všetky druhy umenia so sebou vzájomne súvisia. Uznával balet ako životaschopný tvar so vzťahmi a väzbami ako s literatúrou, tak i s ostatnými umeniami, ktoré výchovne vplývali na človeka. Takýto názor bol v rozpore všeobecne platným pohľadom na balet ovládajúci imperátorské divadla. Všeobecný vzťah k baletnej v hudbe v 60-70tych rokoch 19. storočia bol taký, že divákom stačila hudba na úrovni Pugniho a Minkusa. Takáto hudba len „obsluhovala“ predstavenie. Nedokázala fungovať samostatne a už vôbec nie ako rovnocenný partner choreografie. Preto reakcia serióznych hudobníkov, ktorí patrili k reprezentantom Mocnej hŕstky, bola jednoznačná:
„V hudbe a jej podžánroch treba zachovávať realistické tendencie.“
Podoba, v akej balet existoval v tom čase, tieto kritéria v žiadnom prípade nespĺňala. Skôr s nimi bola protichodná a balet bol považovaný za druhotriedny žáner. Nepokúšali sa analyzovať jeho estetickú prirodzenosť. Kritika o Labuťom jazere hovorila:
„Cieľ umeleckého diela bol demokratický voči kultúre hudby.“
Čajkovského uznávali len dvaja kritici a to Laroche a Kaškin. Jediní oni docenili jeho smelosť a schopnosť odpútať sa od zabehnutých noriem. Vďaka tejto smelosti sa dostal do opozície s Mocnou hŕstkou. Aby mohla vstúpiť baletná hudba do rodiny umení, musela byť hudbou ušľachtilou a vynikajúcich kvalít. „Balet – to je symfónia”, hovoril Čajkovskij končiac Spiacu krásavicu.
Najviac ho inšpirovali voľné dejové scény. V nich totiž jeho tvorivosť nepodliehala choreografovi. Z tohto dôvodu sú tieto scény umelecky najhodnotnejšie. No hudba tanečných scén je i tak diametrálne odlišná od jeho predchodcov.
„On je jediným serióznym hudobným skladateľom, ktorý venoval svoj talent hudbe predvedenej v takej podobe.“
Aj Čajkovskij mal nekompetentného šéfa
Jeho pochybnosti potvrdila už spomínaná situácia v Imperátorskom divadle. Umelecká a kultúrna úroveň súboru bola žalostná. Neveril v jeho schopnosti. Vinil divadlo i súbor z komerčného prístupu k dielam. Chcel aby Labutie jazero malo vysokú umeleckú hodnotu. Rovnako ho i zaujímal jeho budúci osud. Čajkovskij bol skúseným baletným divákom. Preto vedel odhadnúť schopnosti súboru. Poznal princípy na akých stála baletná technika. Moskovský súbor bol vedľa Petrohradského súboru provinčný a mal veľké problémy s choreografmi. Václav Reisinger (pôvodom Čech a riaditeľ Imperátorského divadla v Moskve) bol prvým choreografom Labutieho jazera a ako choreograf bol ešte menej schopný, než ako riaditeľ.
Medzi Reisingerom a Čajkovským bol komunikačný problém. Reisinger objednával kvantá hudby, ktorá bola úplne nepotrebná. Svedčí o tom i fakt, že Labutie jazero má najrozsiahlejšiu partitúru v celej baletnej histórii.
„Komponovanie hudby prebehlo rýchlo. 23. marca 1876 začali repetície v divadle. Na nasledujúci deň Čajkovskij oznámil bratovi: „Včera prebehla prvá skúška niektorých čísiel z I. dejstva baletu. Keby si ty vedel, aké komické bolo pozerať sa na baletného majstra, tvoriaceho na melódiu jedných huslí tance s hlboko zmyselným a duchovným výrazom. Spoločne s ním som pozoroval tanečnice a tanečníkov, ktorí posielali zmyselné pohľady fiktívnemu publiku.“
Najviac ho inšpirovali voľné dejové scény. Pretože jeho hudobná tvorivosť nepodliehala choreografovi. Z tohto dôvodu sú tieto scény umelecky najhodnotnejšie. Hudba tanečných scén je i tak diametrálne odlišná od jeho predchodcov. Čajkovskij bol v tom čase jediným hudobným skladateľom, ktorý venoval svoj talent hudbe, ktorá dosiahla takú kvalitu.
Labutie jazero na dve orchestrálne skúšky
Orchester Imperátorského divadla v Moskve tvorili diletanti a tým pádom bol na veľmi nízkej úrovni. Labutie jazero sa napríklad robilo len na dve orchestrálne skúšky. Premiéru dirigoval Riarov. Čajkovskij detailne analyzoval všetky časti inscenácie a tým pádom si bol istý, ako bude premiéra vyzerať a že dielo nebude mať úspech.
„Po tomto neúspechu Čajkovskij nedovolil, aby sa Labutie jazero ešte obnovilo.“
Po premiére v Moskve, kritik H. Laroš vyjadril názor, že ak by Labutiemu jazeru bol dopriaty profesionálny prístup, zmeny v scénografii a ak by bolo prezentované v Petrohrade, malo by úspech. V názorovej opozícii s Imperátorským divadlom bol tento kritik celý život.
Prístup moskovského divadla tak dehonestoval Labutie jazero, že v skladateľovom archíve nebolo o balete ani zmienky. Labutie jazero žilo len v rôznych úpravách a transcripciách, ktoré vytvorilili skladateľovi obdivovatelia a interpretovali ich v obsadení pre komorný orchester na salónnych zábavách.
Vďaka Čajkovskému bol baletnému divadlu priznaný status hudobného divadla s hudbou nie len ilustrujúcou, ale s takou, ktorá nesie v sebe hlboký zmysel dramatického obsahu, rovnako ako rôznorodosť emócií. Ruské baletné divadlo na konci 19. storočia urobilo na poli baletu krok vpred. Výsledky tohto kroku sú významné aj v súčasnosti, pretože sa stali klasickým dedičstvom.
SLONIMSKY,J: Lebedinoje ozero, Leningrad: Gosudarsvetnoje muzikalnoje izdateľstvo, 1962
DEMIDOV.A: Lebedinoe ozero, Moskva: Iskusstvo, 1985
Časť je pôvodne súčasťou diplomovej práce.