Juraj Žilinčár: „Mrzí ma, že divák nikdy neuvidí, koľko námahy a hodín driny, nás príprava predstavenia stojí.“

Predstavujeme tanečníkov Baletu SND: Juraj Žilinčár. Rodák z Bratislavy pôsobí v Balete Slovenského národného divadla už pätnásť rokov. Predstaviteľ sólových partov v balete Labutie jazero, Luskáčik či Nižinskij – Boh tanca. Výnimočná osobnosť a umelec, ktorý dokáže diváka uchvátiť nielen svojím tancom, ale aj prirodzeným a sympatickým hereckým prejavom. Aký je Juraj Žilinčár a čo preňho znamená tanec?

Ak by si sa mal čitateľom predstaviť, čo by si o sebe povedal?

Snažím sa byť optimista a byť veselý, inak som ale pomerne náladový človek.  Narodil som sa v znamení Blíženci, som veľmi emocionálny človek a workoholik. Milujem prácu a nedokážem si predstaviť, že budem raz nútený s ňou prestať. Tým nemyslím len tanec, ale aktívny život ako taký. Nedokážem si predstaviť, že jedného dňa nebudem súčasťou žiadneho pracovného procesu.

Tanečné konzervatórium nebolo vždy známe. Ako si začal s klasickým tancom?

Ako dieťa som sa chcel uliať z vyučovania, a tak som išiel na prijímacie pohovory na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej. (smiech) Pôvodne som si myslel, že to bude taká chvíľková záležitosť a že sa tam trochu pomotkám a pôjdem domov. Nakoniec som sa pekne motkal celý deň, asi až do šiestej večer. (smiech)

Ako si sa o Tanečnom konzervatóriu dozvedel?

V štvrtom ročníku prišiel do našej školy pedagóg Zoltán Nagy kvôli doplňovacím skúškam. Bol nedostatok chlapcov. Prišiel na telocvik, pozrel sa, ako sa kto hýbe, a vytipoval si zopár jednotlivcov. Potom si nás vzal bokom a pozval nás na prijímacie skúšky. Pýtal sa, či vieme niečo o balete, a prvé, čo mi napadlo, bolo, že nechcem byť homosexuálom. (smiech) Ja som sa tam teda napokon vybral a na mieste som zistil, že vtedajšia zástupkyňa riaditeľa bola otcova kamarátka z detstva. Tak ma prijali. (smiech) Samozrejme, že žartujem. Prijali ma preto, že som asi pôsobil, že by som mohol mať talent. (smiech)

U koho si študoval?

U pána Mikuláša Vojteka, ktorý si, bohužiaľ, musel prejsť tým, čím každý baletný pedagóg – náročným obdobím puberty svojich študentov. Niekedy to boli skutočné boje. Pán Vojtek je našťastie veľmi silná osobnosť a som rád, že som mohol študovať práve uňho.

Kedy si nastúpil do Baletu Slovenského národného divadla?

V roku 2002, teraz mi práve končí pätnásta sezóna. Zostal mi tu jeden spolužiak, Andrej Cagáň, a z ročníka pod nami je to ešte Katarína Košíková, Katarína Kaanová, Veronika Hollá, teraz už Dedinská, a Andrej Szabo.

Si nižším typom tanečníka. Máš so svojou výškou problém?

Neustále. Mne to neprekáža, ale choreografi s tým majú problém. Veľa ľudí si neuvedomuje, že síce dokážem dvihnúť veľa, ale nedokážem s partnerkou to, čo napríklad Andrej Szabo, ktorý má dva metre. To je ten najzásadnejší problém.

Ako rýchlo si sa dostal k demi-sólovým a sólovým úlohám?

Nebolo to rýchlo. Trvalo to určite takých sedem rokov. Prvé demi-sólo som mal už v druhej sezóne, ale veľa vecí bolo podmienených mojím vzrastom a tým, ako detsky vyzerám. Moje prvé sólo bolo v balete Snehulienka a sedem pretekárov.

Pracoval si aj na poslednom titule. Čo by si nám vedel povedať o Dafnisovi a Chloé?

Pre mňa je to „návrat“ k mojim sólovým začiatkom, keďže opäť prechádzam takým prerodom z detstva. Hrám malého chlapca – dieťa, ktoré postupne dospieva a stráca naivitu a detskú nevinnosť. Je to veľmi príjemné.

Ako sa ti spolupracuje s choreografkou Reonou Sato?

Reona Sato je veľmi dobrý človek a tá srdečnosť sa prenáša aj do jej práce, čo je, samozrejme, úžasné. Zároveň nechýbajú ani vtipné situácie, čo je tiež dôležitý aspekt skúšania. Atmosféra je veľmi príjemná a uvoľnená a to pomáha aj procesu tvorby. Každý z nás si tento skúšobný proces veľmi užíva.

Vedel by ste špecifikovať jej pohybový slovník?

Ja to označujem ako reonizmus – ultra moderný štýl s jemným obsahom neoklasiky, ale tá je vyslovene len v náznakoch. Je veľmi naturálny, čo mne osobne vyhovuje a je mi to prirodzenejšie než čistá klasika alebo neoklasika. Ja som spokojný!

Veľa tanečníkov vraví, že dní, kedy sa necítite spokojní – nič sa vám nedarí – je omnoho viac ako tých, kedy spokojní ste. Je to tak aj u teba?

U mňa to tak nie je. Samozrejme, mám aj také dni, ale je ich málo. Beriem to tak hravo. Cez akékoľvek problémy sa snažím preniesť. Povzniesť sa nad to, a vždy si poviem, že zajtra bude lepšie. Na druhej strane, keď som s pánom Igorom Holováčom skúšal Šaša z Labutieho jazera, bolo to doslova o tom, že jeden deň bol dobrý a jeden deň zlý. Vtedy som tŕpol, najmä keď mi ten zlý deň vychádzal na predstavenie. Teraz to už tak našťastie nemávam. Tanec je profesia, ktorá si vyžaduje veľkú dávku zodpovednosti a odriekania. Zlyhania sa ospravedlňujú ťažko – najmä pred sebou samým.

Ak sa dobre pamätám, Jestera, respektíve Šaša z Labutieho jazera, ste tancovali veľmi dlho. Ako sa ti darí udržať náboj postavy?

Áno aj nie. Nebolo to dlho, ak by sme sa pozreli na počet sezón. Skôr zohral úlohu fakt, že typovo sme nemali tanečníka, ktorý by ma mohol alternovať. Toho som získal, až keď nastúpil Orazio di Bella. Šašo bol pre mňa vždy najťažšou skúškou. To predstavenie som si „odtrpel“, zakaždým som bol nervózny, ale paradoxom je, že som ho vždy veľmi chcel tancovať. Je to rola, pri ktorej sa nič neschová, ani technicky, ani výrazovo.

Ako sa ti pracovalo na Mercutiovi z Romea a Júlie – Tak ako včera…?

Veľmi dobre, musím sa však priznať, že jeden problém som tam mal. Nie som rečník, a už aj tie krátke anglické frázy boli pre mňa utrpením. Ráčkujem, normálne to viem aspoň trocha zakryť, ale v angličtine je to ťažké. Zničila ma prvá premiéra, keď po mojej prvej vete niekto v hľadisku vybuchol do smiechu. Snažil som sa nebrať si to osobne, ale takéto reakcie sú pre účinkujúcich vždy extrémne nepríjemné.

Ako sa ti spolupracovalo s choreografkou Natáliou Horečnou?

Prvá spolupráca bola postava Poštára zo Slovenských tancov a bola veľmi príjemná. Pre mňa bol Poštár takým tým spájajúcim článkom v tom deji, možno leitmotívom. Natália je človek, ktorý má také to svoje fluidum, ktoré dokáže šíriť okolo seba. Je to veľmi dobrý človek, ktorý by ani muche neublížil. Aj jej spiritualita je zaujímavá.

Je pre teba Dafnis a Chloé výzvou? Alebo proste prídeš a dobiješ javisko, ako to u teba väčšinou býva?

Práve teraz mi prišlo na um, že mňa si veľa tvorcov vyberá pre moje herecké schopnosti a že viem stvárniť charakter postavy. Väčšinou mi totiž prislúchajú veľmi konkrétne typy postáv. (smiech)

A čo predstavenie Nižinskij – Boh tanca? Tam stvárňuješ Stasa Nižinského, ale i Charlieho Chaplina.

Tam ani jedna z týchto postáv nie je o technike, skôr o herectve, ktoré si ja veľmi užívam. Obe predstavenia mám teda nesmierne rád.

Ako si spomínal, v divadle si už pätnástu sezónu. Ako si udržiavaš ten entuziazmus?

Asi mám výhodu, že sa necítim na svoj vek. Musím však povedať, že konce sezóny sú takmer vždy kritické. Už sme mozgovo vypnutí. Odchádza disciplína, sústredenie, pretože sme všetci neskutočne vyčerpaní. Väčšinou pracujeme šesť dní v týždni.

Veľa ľudí nevie, že tanečníci si veľa voľna počas sezóny neužijú…

No to nie, ale to sa netýka len tanečníkov, ale aj opery alebo činohry. Vo veľa prípadoch tu ľudia žijú pre divadlo, a súkromný život či rodina idú bokom. Počas sezóny si neužijem takmer žiadne voľno. Veľakrát ma aj zamrzí, že divák nikdy neuvidí to, koľko úsilia a hodín driny nás stojí príprava inscenácií. Divadlo je časovo neuveriteľne náročné, príprava predstavenia si vyžaduje nevyčísliteľný počet hodín, ktoré zahŕňajú aj fyzickú prácu mimo skúšok. Robíme to pre divákov a radi, len je to niekedy mimoriadne ťažké.

Ak by si sa mal možnosť znova sa rozhodnúť, vybral by si si opäť tanec?

Na túto otázku neviem odpovedať, i keď tanec milujem. Dokážem si však predstaviť, že by som robil aj niečo iné, napríklad mechanika. Vášeň k motorkám a automobilom ma sprevádza od šestnástich rokov. Milujem fotografovanie a snažím sa mu venovať každú voľnú chvíľu. Ak sa dostatočne zdokonalím, rád by som sa mu venoval aj profesionálne, ale to je hudba ďalekej budúcnosti.

Juraj Žilinčár

Národnosť: Slovenská

Vzdelanie: Klasický tanec vyštudoval pod vedením pedagóga Mikuláša Vojteka na Tanečnom Konzervatóriu v Bratislave v roku 2002.

V roku 2002 nastúpil do zboru Baletu Slovenského národného divadla, od roku 2007 je sólistom.

Repertoár: Medzi jeho najvýraznejšie postavy patrí Šašo v Labuťom jazere, Puk v Sne noci Svätojánskej, Warhol v rovnomennom balete, Svätojanko v detskom predstavení Narodil sa chrobáčik, Kýblik v Snehulienke, Zlatý bôžik v Bajadére, Princ Drahokam a Gunár v Popolvárovi a Cínový vojačik v Luskáčikovi. Svoj talent predviedol aj v baletoch súčasných choreografov Paula Lightfoota (Susto), Lukáša Timuláka (Real time), Jiřího Kyliána (Šesť tancov), Jána Ševčíka (Povolať!) a Igora Holováča (Anjeli nad mestom).

S baletom SND vystupoval v Rakúsku, Kanade, Maďarsku, Nemecku, Českej republike, Francúzsku a Číne.

O autorovi
Autorka je tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka