Isa Ichikawa: „Šitia špičiek by som sa vzdala bez mihnutia oka.“

Isa Ichikawa je členkou Baletu SND od roku 2011. Narodila sa v Nemecku, vyrastala vo Viedni a jej rodina pochádza z Japonska, kam sa táto tanečnica každé leto vracia. Pred Baletom SND pôsobila rok v Národnom divadle v Ostrave. Do SND nastúpila, pretože chcela byť bližšie k rodine. Rozhodla sa s čitateľmi podeliť o to, čo na tanci miluje, ktoré tituly ju dokážu odrovnať, ale aj o to, čo na tanci nemá rada.

Spomínala si, že ťa tanec začal znova baviť práve počas  „vianočného“ obdobia, keď sa hrá XY predstavení Luskáčika. Nie je to trocha paradox?

To je pravda. (smiech) Vianočné obdobie je kvôli maratónu menom Luskáčik extrémne náročné. Mne to však vyhovuje. Máme menej skúšok, pretože hráme dvakrát denne. Ten deň vyzerá inak. Máme tréning a potom sa sústredíme len na predstavenia. Ja si predstavenia užívam. I keď som len zboristka. (smiech)

V čom je toto obdobie najnáročnejšie?

To je ťažko zhrnúť. Najnáročnejšie je určite fyzicky. Možno o trochu viac, keď tancuješ v zbore, pretože za teba nie je náhrada. Niekedy nestíhaš elementárne veci, ako upratať byt, alebo vypnúť hlavu a oddýchnuť si. Na druhej strane je toto obdobie veľmi výnimočné.  Máme predstavenia, čo znamená, že naplníme to, prečo tancujeme. Každý z nás chce tancovať pre ten potlesk na záver. Ak pri záverečnej poklone tanečník nič necíti, asi by to mal nechať tak, a ísť robiť niečo iné.

Premýšľala si niekedy nad tým, že by si robila niečo iné?

Milión krát. Asi ako každý profesionálny tanečník. Niekedy ma zamrzí, že som nezažila skutočný život vysokoškoláčky. To si uvedomím vždy, keď sa stretnem s kamarátkou vo Viedni. Tiež tancovala, boli sme spolužiačky, ale rozhodla sa skončiť ešte na škole. Má zážitky, ktoré ja nikdy mať nebudem…a naopak.

Prečo si premýšľala nad koncom?

Kvôli bolesti. Už na škole som mala fyzické problémy, ktoré ma prenasledovali. Raz som nemohla tancovať pol roka. Problémy s telom sa nabaľujú. U mňa je to najčastejšie koleno, potom chrbát, krk alebo teraz je to pre zmenu halux. Pred poslednou premiérou som bola v situácii, že som si nedokázala obuť špičku. Niekedy trvajú bolesti celé mesiace. Nebolí ťa všetko naraz, ale tých dní, keď ťa nebolí nič, je málo.

Isa Ichikawa. foto Pascal Baetens

Prečo sú pre teba predstavenia najdôležitejšie?

To je jednoduché. Máš možnosť dokázať, že nepracuješ zbytočne. Pocit, ktorý získaš na javisku je úplne iný, než keď tancuješ na sále. Na javisku máš na sebe kostým, sú tam kulisy, si nalíčená… zrazu máš z tanca úplne iný zážitok. Vieš, že ľudia prichádzajú, aby videli predstavenie, ktorého súčasťou si aj ty. Ak sa stane, že si so svojím výkonom spokojná a že si pre výsledok urobila maximum, tak ten potlesk na záver je najväčšia satisfakcia. Samozrejme, že od počtu predstavení sa odvíja aj rolovné a finálny mesačný príjem.

Ktoré predstavenie máš najradšej?

Jedno si asi vybrať neviem, pretože každé ma plusy aj mínusy. Ak ale mám povedať jedno, tak je to asi Labutie jazero. Je pre mňa kombináciou lásky a nenávisti. Na jednej strane je veľmi ťažké a na druhej strane ho mám naozaj rada. Užívam si ale aj Giselle a bavilo ma aj Faustovo prekliatie.

Každý tanečník sa vyvíja. V čom sa meníš ty?

Asi vo vnímaní tanca. Mám k nemu úplne iný vzťah než predtým. Rozdiel vnímam v tom, že si s každým ďaľším rokom viac užívam predstavenia. Aj Labutie jazero, ktoré je pre ženskú časť súboru mimoriadne náročné. Užívam si, ako klasický, tak aj moderný repertoár.

Mohla by si to vysvetliť?

Ten rozdiel je najmä v tom, že i keď sa ťa škola snaží pripraviť na divadlo, čo najlepšie, tak to nie je možné. Divadlo je úplne iná skúsenosť. Na škole sa očakáva dokonalosť, čo môže byť frustrujúce a skľučujúce. V divadle sa postupom času „naučíš“, ako pracovať… a to, že menej je niekedy viac.

Vedela by si uviesť konkrétny príklad?

Raz som musela robiť Labutie jazero aj napriek tomu, že som mala problémy s krkom. Čerstvo som sa vrátila z PN-ky a musela ísť na javisko i keď som nebola úplne fit. Predstavenie som neodtancovala na 100% – teda z môjho pohľadu. Prekvapil ma ale fakt, že mi potom veľa ľudí, vrátane mojej rodiny, povedalo, že to bolo jedno z mojich najlepších predstavení. Vtedy som si povedala, že to by mohol byť kľúč. Zmierniť ten tlak, ktorý vyvíjame na seba samých.

Spomínala si školu. Ty si ale študovala tanec popri normálnej škole. Aké to bolo?

Áno aj nie, ale škola mala zmluvu s baletnou akadémiou, čiže moji spolužiaci boli tiež tanečníci. Boli tam štyri zamerania jazykové a potom hudobné, výtvarné a tanečné gymnázium. Bolo to veľmi ťažké. Bežne sa mi stávalo, že som zaspávala cez hodiny a učitelia ma nechávali spať. Vedeli, že som vyčerpaná  a prosili spolužiakov, aby ma nebudili. Bolo to najmä kvôli tomu, že som patrila k tým, ktorí participovali vo veľa predstaveniach Viedenského baletu. Končili sa po desiatej večer a ráno sa vstávalo do školy. Samozrejme, že som sa musela aj učiť, tak ako každý.

Čo na tanci nemáš rada?

Môžem hovoriť len sama za seba, ale naozaj by som sa zaobišla bez šitia špičiek. Je to otravné a keby som mohla tak to nebudem robiť. (smiech)

Máš dáky špeciálny spôsob ich prípravy?

Pripravujem ich úplne bežne, len ma to veľmi nebaví robiť. (Smiech) Špičky sú individuálnou záležitosťou. To, čo sedí mne, nemusí inej tanečnici. Skúšala som aj špičky značky Fred, ale veľmi rýchlo sa ničili. Sansha a Bloch mi zase nesedia tvarovo. Preto používam špičky Griško 2007. Som im verná už od školy a vyhovujú mi. Špeciálne si ich nepripravujem. Prišívam stuhy, gumu a tak. Obšívam si stojnú plochu. Nerobila som to, ale od kedy som sa na javisku nepekne pošmykla, robím to pravidelne.

Čo je pre teba pri výbere špičiek rozhodujúce a ako dlho ti vydrží jeden pár?

Tvar a to ako dlho vydržia. Nedostávame ich tak často, čiže sa snažíme nájsť spôsob, ktorý by zaistil, že „nezomrú“ po dvoch dňoch. V súbore máme stanovený počet na sezónu a musíme s tým vyjsť. Ak si zrátam čas, ktorý špičky potrebujú, k tomu aby sa v nich robilo dobre, a to ako dlho potom vydržia, tak sú pre mňa tie od značky Griško najlepšie.  Presne ti to asi nepoviem, pretože mám bežne rozrobených viac párov a snažím sa aby vydržali čo najdlhšie.

Aby si ich nemusela šiť?

(smiech) Aj preto. Keď nad tým tak premýšľam, tak moja averzia k šitiu špičiek asi pramení zo školských čias. V tom období som ich spotrebovala neuveriteľné kvantá. Teraz je to asi o trocha menej – alebo som si zvykla. (smiech)

Isa Ichikawa, foto: Pascal Baetens

Isa Ichikawa

Národnosť: japonská

Absolvovala: štúdium baletu na Performing Center pod vedením Alexandry Young – Schmidt (1995 – 2000). V štúdiu pokračovala na baletnej škole pri Štátnej opere vo Viedni (2000 – 2009). Počas štúdií absolvovala množstvo workshopov a letných baletných kurzov: Rapallo, Taliansko (2003, 2006) pod vedením Belly Ratschinskej; École Superieur de Danse de Cannes Rosella Hightower vo Francúzsku (2004, 2006); v Tokiu pod vedením Iriny Shitnikovej (2005) a Yuji Sato (2005, 2009) ; Impuls Tanz vo Viedni (2008) pod vedením Anthonyho Rizzi a súkromný kurz u Alice Nesca v maďarskom Györi.

Angažmán: V sezóne 2009/2010 bola členkou divadelnej triedy pri Štátnej opere vo Viedni a v sezóne 2010/2011 členkou baletného súboru Národného divadla moravskosliezkeho v Ostrave. Od roku 2011 je členkou Baletu SND.

Repertoár: V Balete SND spolupracovala s významnými choreografmi, akými sú: Rafael Avnikjan (Labutie jazero, Luskáčik, Giselle), Youri Vámos (Sen noci svätojánskej – postava Hermii), Daniel de Andrade (Nižinskij – Boh tanca, Vasilij Medvedev (Esmeralda), Natália Horečná (Slovenské tance – Životy svetiel, Romeo a Júlia – Tak ako včera…), Boris Eifman (Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci) atď.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

O autorovi
Autorka je tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka