Krátko po príchode do súboru Baletu SND sa skvele uviedol v operno-baletnej inscenácii Faustovo prekliatie a onedlho budete mať možnosť vidieť ako Mercutia v novej premiére Romeo a Júlia, tak ako včera… v choreografii Natálie Horečnej.
Inteligentný mladý muž s ambíciami a veľkým tanečným potenciálom – tak by som Lambrechta charakterizovala ja. Aké sú jeho názory? O jeho snoch do budúcnosti, ale aj viac o tituloch, v ktorých mal možnosť doposiaľ vystúpiť sa dozviete v rozhovore.
Glen, ty pochádzaš z Belgicka…
Áno, som Belgičan a pochádzam z Flámskych Antverp. Aj tanečnú kariéru som začal vo Flámskom balete.
Antverpy sú miestom s veľmi bohatou históriou. Dá sa to vnímať?
Pre Boha, všade! To miesto má tak bohatú históriu, že ani neviem, odkiaľ začať. (smiech) Hlavne fakt, že sme boli toľkokrát obsadení v rôznych revolúciách a svetových vojnách!
Dalo by sa povedať, že situácia je porovnateľná so slovenskými dejinami?
Určite áno. Tak ako Slovensko, ani my sme neboli v minulosti samostatnou krajinou. Vždy sme patrili pod niekoho „iného“, či už to bolo Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Luxembursko… Vždy sme boli súčasťou inej krajiny. Nikdy sme neboli nezávislým štátom, a to až do obdobia vlády Leopolda I. To je jeden z dôvodov, prečo je Belgicko veľmi multikultúrnou krajinou.
Prečo si sa rozhodol prísť na Slovensko?
Aby som bol celkom úprimný, netušil som, kam idem. Prišiel som na konkurz a divadlo mi ponúklo zmluvu. V tom období som mal len jediný cieľ, odísť z Belgicka. Necháp ma zle, Belgicko je a navždy bude mojím domovom, ale bol čas odísť. Cítil som sa na to pripravený. V tom období bola Bratislava jedinou reálnou šancou a ja som sa tej šance rozhodol chopiť.
Ako sa ti u nás páči?
Bratislava je úžasná. Teraz som tu asi tri mesiace. Keď som sa sem presťahoval, nemal som ani tušenia o tunajšej kultúre a vôbec som netušil, akí Slováci vlastne sú. Musím povedať, že sa mi tu veľmi páči a som tu naozaj šťastný. Najprv som si myslel, že Slováci sú skôr chladní, asi ako Rusi. Nakoniec som bol prekvapený. Slováci sú veľmi milí ľudia. Akonáhle vidia, že sa snažíš byť súčasťou spoločnosti a neizoluješ sa, tak ti skoro každý otvorí náruč a „pozve ťa domov“.
Nemáš žiadnu negatívnu skúsenosť?
Musím povedať, že zatiaľ nie. Ak boli nejaké nedorozumenia, tak zväčša kvôli jazyku. Hlavne staršia generácia je nastavená odlišne než mladí ľudia, ale to je asi pochopiteľné. Zastávam názor, že keď sa dvaja ľudia chcú dohodnúť, tak sa to podarí.
Viem, že sa snažíš učiť po slovensky…
Snažím sa. Zatiaľ som na veľmi elementárnej úrovni, ale to, čo viem, sa snažím používať, a ľudia sa na teba hneď pozerajú inak. Prídeš do obchodu a pozdravíš v slovenčine, rozlúčiš sa v slovenčine. To ich poteší, a ja sa tiež cítim lepšie.
Čo ťa najviac prekvapilo?
Jednoznačne gastronómia! Vôbec som nečakal, že bude na tak vysokej úrovni a tak rôznorodá. Zatiaľ si najviac užívam slovenské veci, ako kofolu a všetky tie jednoduché a výborné jedlá. Bože! Ako ja milujem bryndzové halušky! A slovenské polievky! Sú celkom iné ako tie, na ktoré som zvyknutý z domu. Všetko mi tu chutí!
Ty si v balete jediný Belgičan, však?
Čo jediný! Ja som prvý a som na to patrične hrdý! (smiech)
Ako si zatiaľ spokojný so sezónou?
Zatiaľ sa veci vyvíjajú veľmi dobre. Mám dostatok možností sa predviesť, užívam si repertoár. Mám pocit, že baletní majstri vidia, aký typ tanečníka som a v čom sú moje plusy, v čom zase mínusy, a vidia aj to, že chcem pracovať. Zatiaľ sa nemám na čo sťažovať.
Ty si prišiel na Slovensko s Klaudiou Görözdös, vytvoril si s ňou tanečný pár vo Faustovom prekliatí a obaja ste boli veľmi dobrí! Ako dlho sa poznáte?
S Klaudiou sa poznáme dva roky a je to moja výborná priateľka. Musím povedať, že ona je dôvod, prečo som v Bratislave – chcela sa vrátiť domov a ja som jej okamžite povedal, že idem s ňou! (smiech) Výhodou je to, že sa dobre poznáme a je medzi nami vzťah, a to je samozrejme vidieť. Aj zážitok z nášho spoločného výkonu môže byť tým pádom iný.
Ako sa ti páčilo byť súčasťou takto neštandardnej inscenácie?
Veľmi som si to užil a musím povedať, že to bola skvelá skúsenosť, aj keď sme samozrejme museli všetci zabojovať.
S čím ste boli nútení bojovať?
Najmä s vlastnými silami. Faustovo prekliatie sa začalo skúšať po lete a toho času do premiéry veľa nezostávalo. Myslím, že nikto z nás neočakával, že tanec bude mať v inscenácii tak zásadný podiel. Akosi sme sa dostali do sklzu, a to aj napriek tomu, že sme všetci makali, najviac ako sa dalo. To bol pre každého šok! Týždeň pred premiérou sme ešte mali veci, ktoré bolo treba nahodiť, a ďalšie, ktoré bolo treba čistiť. Ja som však rád aj za takéto situácie, pretože ťa naučia takej pohotovosti. Skvelé je aj to, že som sa veľmi zblížil s kolegami.
V akom zmysle?
No (povzdych), ono to bolo trochu náročné, pretože sme boli malá skupinka ľudí a z ničoho nič sme spolu trávili veľmi veľa času. Už sme boli v štádiu, že sme po sebe vrieskali a div, že sme si neskákali do vlasov, ale v konečnom dôsledku som si práve s týmito ľuďmi dnes oveľa bližší.
Aký bol pre teba proces prípravy Giselle?
Krátky! (smiech) V začiatkoch práce na Giselle ešte vrcholili prípravy Faustovho prekliatia, čiže to nebolo veľmi jednoduché. Ľudia nemôžu byť na dvoch sálach naraz a to zohralo veľmi veľkú úlohu a podpísalo sa na celkovej atmosfére tvorby. Pracovali sme neuveriteľne rýchlo! Pre mňa to bolo veľmi vzrušujúce, pretože som doteraz nemal možnosť si zatancovať klasickú Giselle na profesionálnej scéne.
Giselle sa vydarila. Vnímate to aj vy ako úspech?
Nepochybne! Táto verzia je nádherná! Čisto klasická, až učebnicová! (nadšenie) Všetko v nej má svoje miesto, logiku. Ja som nadšený a som rád, že som mohol byť pri tom.
Ako sa ti spolupracovalo s Rafaelom Avnikjanom?
Spolupráca bola výborná a veľmi profesionálna. Pán Avnikjan od začiatku vnímal inscenáciu ako celok, čo je veľmi dôležité. Nestaval len choreografiu, ale výrazne sa sústredil aj na herectvo – aj v prípade zboru. Stále nám prízvukoval, že bez nás príbeh ako celok nebude fungovať. Každý z nás vedel, kde je, prečo tam je a čo má robiť. Všetko bolo jasné a na nás bolo už len vytvoriť si svoj vlastný príbeh na „pozadí“ toho hlavného. Pretože Giselle je klasický titul a tie vždy boli v prvom rade o príbehu!
Aký bol tvoj príbeh?
Veľmi jednoduchý. Som mladý, prostý dedinský chlapec, ktorý nemá poňatia o svete. Mám svoje každodenné povinnosti a dievča, ktoré zbožňujem. Môj svet je veľmi jednoduchý, vstanem na úsvite, nakŕmim zvieratá, podojím kravy, keď je veľmi horúco, pomedzi prácou sa ovlažím v rybníku… Preto keď sa zjaví Bathilda (snúbenica Alberta), vyvolá to vo mne tak mohutnú reakciu. Nikdy v živote som nič podobné nevidel. Tie šaty, klobúk s perím, všetky šperky, čo nosí… Kto je tá žena? Odkiaľ prichádza? Je ona skutočným svetom? Nemám tušenie! Snažil som sa žiť na scéne v daný moment, uvažovať nad tým, čo sa deje – tak ako to od nás baletný majster chcel. Stačilo vnímať každú opravu, sústrediť sa a snažiť sa chyby zbytočne neopakovať. Výsledok si mala možnosť vidieť.
To ma privádza k otázke: Ako sám seba vnímaš ty? Považuješ sa skôr za klasický typ tanečníka, alebo za modernistu?
Ja som tak pol na pol! (smiech) Ak mám účinkovať v klasickom titule, tak sa snažím dodržiavať všetky pravidlá, ktoré klasický tanec robia tým, čím je, a snažím sa byť plnohodnotnou a kvalitnou súčasťou súboru. Na druhej strane mám z predchádzajúceho súboru viac skúseností so súčasnými formami. Naučil som sa pohybovať aj inými spôsobmi a inak cítiť priestor. To je tiež veľmi dôležité. Nezostať na jednom mieste, v jednej technike, ale byť otvorený novým možnostiam, a to nielen v tanci, ale aj v živote. Možno že práve to si všimli na konkurze do Slovenského národného divadla a vybrali si ma.
Vieš niečo o pripravovanej premiére Romea a Júlie?
Len to, že budem tancovať Mercutia, a mám také tušenie, že diváci budú vo veľkom šoku. Romeo a Júlia v tejto verzii bude niečo, čo ešte nevideli. Myslím si, že budeme svedkami veľkého prelomu – kroku dôležitého pre súbor, ale aj pre divákov.
Táto verzia od Natálie Horečnej bola vytvorená pre iný súbor, však?
Áno, ale to na veci nič nemení. Balet Slovenského národného divadla takýto titul potrebuje. Práve teraz je správny čas a dám ruku do ohňa za to, že to bude veľká vec! (smiech)
Moderná verzia, ty v úlohe Mercutia – si OK, alebo začínaš pociťovať trému?
Tréma je vždy prítomná, keby som nemal pocit zodpovednosti, a tým pádom aj trému, tak by to znamenalo len jediné – že mi to je jedno. Do tohto bodu by som nerád dospel. Mám taký pocit, že to bude tak trochu „moja vec“, titul, v ktorom sa budem cítiť ako doma.
Čo si myslíš o postavení klasického tanca v súčasnosti?
Myslím si, že je absolútnou nevyhnutnosťou, pretože sa naňho začína pozvoľna zabúdať. Súčasní choreografi sa pokúšajú vytvárať stále niečo nové, niečo šokujúce, snažia sa prísť s novými pohybovými formami, jazykom – niečím, čo tu ešte nebolo. Netrúfam si vyjadrovať sa k tomu, či to ešte je reálne možné. To nie je moja vec. Pre mňa je rozhodujúci fakt, že klasický tanec je alfou a omegou všetkého, každého tanečného štýlu. Na tom nemôže nikto nič zmeniť. V uvádzaní klasických titulov by sa malo pokračovať a na takej úrovni, aby si diváci mali možnosť vychutnať ich podstatu – to, čo tieto tituly robí výnimočnými majstrovskými kusmi. Diváci by mali dostať šancu vychutnať si jedinečnosť každého z nich.
Napriek tomu mám pocit, že za posledných XY rokov sa z baletu začína stávať skôr šport než umenie. Nemáš pocit, že preto je jeho popularita na ústupe?
To je určite pravda. Bohužiaľ sú tak nastavené aj súbory a tí, čo ich vedú. Dnes je na prvom mieste výška, to, aké dlhé máš nohy, aký veľký je tvoj pohybový rozsah a koľko zatočíš piruettes a to je všetko. Pardon, vlastne nie – ešte aj ako vysoko skáčeš je dôležité! (smiech) Väčšine divákov je toto všetko ukradnuté a špeciálne tanečníci majú dar zabúdať, že tanec nie je len o technike. Väčšina ľudí jej aj tak vôbec nerozumie! (smiech) Tanec je v prvom rade umením pre ľudí. Bez divákov by neprežil ani jeden súbor. Vášeň, emócia, to, keď tancuješ srdcom a keď sa ti podarí naplniť moment, je oveľa zaujímavejšie než to, či si zatočil „dve“ piruette, „štyri“, alebo „šesť“. Odovzdať divákovi kúsok z nás je našou povinnosťou.
Máš vysnenú postavu?
Mám vysnenú postavu. (smiech)
Postavu princa?
(Nadšenie) Skús ísť ďalej, než sú postavy princov – k postavám, ktoré sú temnejšie.
Madge zo Sylfidy alebo Rotbart z Labutieho jazera?
Skoro! Aj tieto postavy sú pre mňa veľmi zaujímavé, ale mojím snom je zlá víla Carabosse zo Spiacej krásavice. Najmä vo verzii Marcie Haydee.
Prečo je pre teba práve táto postava výnimočná?
Kvôli tomu, aká je temná. Dáva ti obrovský priestor na interpretáciu a to mám rád. Ak sa pozrieš na verziu od Haydee, tak jej Carabosse má úplne iný rozmer než v bežných verziách. Milujem, ako dokáže budovať záporné postavy z klasických baletov. Nie je to len napodobňovanie, ale skutočné herectvo a to je vždy výzva. My tanečníci nemáme hlas. Rozprávame príbeh pomocou tela.
Čo tvoje sny o budúcnosti? Týkajú sa skôr práce, alebo súkromia?
Vždy som túžil stať sa profesionálnym tanečníkom a tým som sa stal. Tento sen sa mi už splnil. Pre mňa je život… ako to povedať? Keď chceš stavať dom, musíš mať najprv pozemok. Priestor, kde chceš stavať. Potom pevné základy a neskôr si buduješ dom tehlu po tehle až po strechu. Neskôr sa môžeš pokúšať z domu vybudovať hrad.
Si vo fáze čakania na hrad?
Momentálne sa pokúšam o krásnu záhradu. (smiech) Moje sny sú o mojom súkromnom živote a zatiaľ sa nemám na čo sťažovať.
Ako relaxuješ?
Takto. Rozprávam sa s priateľmi pri pohári vína a veľmi rád si zájdem na dobrú večeru. Snažím sa užívať si momenty s ľuďmi, ktorých mám rád.
Dá sa teda povedať, že momentálne si šťastný?
(S úsmevom) Úplne! Nič mi v Bratislave nechýba a som tu veľmi spokojný – osobne aj profesne.
Glen, ďakujem ti za rozhovor.
Aj ja ti ďakujem, bolo to veľmi príjemné.
Glen Lambrecht
Národnosť: belgická
Absolvoval: Kráľovské konzervatórium v Antverpách, Baletnú akadémiu Guirlandes
Angažmán: v zbore Flámskeho kráľovského baletu v Antverpách (do roku 2015). Od roku 2016 pôsobí v Balete SND.
Repertoár: Počas svojho pôsobenia v kráľovskom balete stvárnil hlavné a vedľajšie postavy v dielach významných choreografov: Marcie Haydéeovej (Spiaca krásavica), Demisa Volpiho (Luskáčik), Hansa van Manena (Four Schuman Pieces), Alexandra Ekmana (Tyll), Sidiho Larbi Cherkaouia (Fall), Glenna Tetleya (Svätenie jari), Johna Cranka (Onegin), Slava Samodurova (Romeo a Júlia), Georgea Balanchina (Who Cares), Christiana Spucka (Návrat Odysea), Mariusa Petipu (Don Quijote), Kurta Joossa (Zelený stôl), Wayna Mc Gregora (Infra), Jiřího Kyliána (Sinfonietta), Natálie Horečnej (Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Slovenské tance), Borisa Eifmana (Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci).
Ocenenia: 2. cena v kategórii Najlepší mladý choreograf v choreografickej súťaži v Belgicku. Vyhral Cenu Best Cinematography San Francisco Dance Film (film Ballet Spiral v réžii Sama Assaerta, kde tancoval).
Choreografie: Je autorom choreografie Somewhere over the rainbow v produkcii Fragile a Balet SND.