Igor Leushin: „Nič okrem tanca nepoznám a ani nechcem poznať“

Rodák z Uzbekistanu vyrastajúci v Novosibirsku bol Bratislavčanom päť rokov. Slovensko bolo pre Igora Leushina prvou zahraničnou pracovnou skúsenosťou. Členom Baletu Slovenského národného divadla bol od novembra roku 2013 a od roku 2016 bol sólistom. Pred začiatkom sezóny sa rozhodol Balet SND opustiť a spolu s priateľkou sa vydal tancovať do USA.

To, čo robí Igora Leushina výnimočným je mäkkosť a plasticita pohybu. Hoci má tieto fyzické danosti od prírody, nedokázal by ich rozvíjať bez pedagógov a baletných majstrov. Jeden z nich Američan Matthew Powell  (rozhovor s ním nájdete tu) sa jeho talent naplno prejaví v priebehu dvoch rokov. Leushina ďalej charakterizoval ako hravého a bezprostredného tanečníka s nesmiernym talentom, dispozíciami a zmyslom pre humor. Obdivoval na ňom schopnosť nebrať sa až tak vážne. Práca s ním bola pre Powella potešením, pretože sa nebál ísť do rizika a prekonávať svoje limity.

Čo pre teba znamená byť tanečníkom?

Tanec je pre mňa všetkým, asi ako pre každého tanečníka.  Toto povolanie si volíme ešte ako deti, a často nič iné nepoznáme. Mne to vôbec nevadí, pretože tanec je pre mňa celým svetom. Byť tanečníkom premňa nie je len prácou, ale v prvom rade vášňou a koníčkom.

Po čom túžiš?

Zatancovať si celý klasický repertoár, čím nemyslím len princov. Láka ma napríklad postava Rotbarta v Labuťom jazere. Súkromne túžim po veľkej rodine. Chcel by som mať tak päť detí! (smiech)

Igor tvoja cesta na Slovensko bola pomerne zložitá. Kde si vyrastal?

Narodil som sa v Uzbekistane v Almelyku. V piatich rokoch sme sa s rodinou presťahovali do Novosibirska. Tam som začal chodiť na základnú školu ako každé dieťa.

Ako si sa dostal k tancu?

Začínal som so spoločenskými tancami. Klasický tanec mi odporučili učitelia. Po absolvovaní školy v Novosibirsku som študoval na Akadémii klasického tanca A. Vaganovej a teraz som tu v Bratislave.

Prečo si si vybral práve Balet SND?

Dostal som ponuku prísť do Bratislavy ešte na škole. Riaditeľ Baletu SND pán Jozef Dolinský prejavil záujem aj o moju priateľku Alexandru Shalimovu. Obom sa nám ponuka páčila a s radosťou sme ju prijali. Vlastne to nebolo nijako zložité. Pobalili sme sa a sme tu.

Šokovalo ťa tu niečo?

Asi otváracie hodiny počas Vianoc. (smiech) V Rusku oslavujeme Vianoce v januári. Najväčšou oslavou je ale Silvester. Prvé Vianoce boli pomerne stresujúce. Nenapadlo nám totiž, že obcho

dy budú pozatvárané. Ale už sme si zvykli a veľmi sa nám tu páči. (smiech)

Ako tráviš čas, keď máš voľno?

Asi ako každý druhý človek. Rád chodím do kina, prejsť sa… aj cez prestávku medzi skúškami si občas zájdeme do podnikov v komplexe Eurovea. Len tak si posedieť, dať si kávu… najmä teraz, keď je konečne pekne. Ja osobne veľmi rád skúšam nové veci a zbieram nové zážitky. Momentálne ma baví lezecká stena. Najradšej však jem a spím. (smiech)

Čo ješ ako tanečník?

Úplne všetko a hlavne veľa. Neobedujem, lebo mi je potom na skúške ťažko, ale večer to doženiem. (smiech)

Existuje niečo, čo nedáš do úst?

Neznášam ryby. Zjem napríklad Sushi, lebo tá ryba chutí vtedy inak, ale normálne urobenú rybu nezjem ani za svet. (smiech)

Prišiel si aj s priateľkou, ako sa vám tu žilo?

Dobre, i keď začiatky boli náročnejšie. Kúpili sme byt, teda… kúpili…vzali sme si hypotéku, tak ako mnohí Slováci. Po rozhodnutí odísť zo Slovenska sme museli byt predať, ale našťastie sa nám to podarilo.

Čo je podľa teba na práci tanečníka najťažšie?

Práca s telom. Príde zranenie a zrazu nevieč, čo bude ďalej. Môže to byť maličkosť, ale môže to byť aj niečo vážne a vtedy je to zlé. Nielen kvôli psychike, ale tiež z existenčných dôvodov. Tak ako Office manažér nechce ísť na PN- ku, ani my nechceme, lebo to tiež hneď cítime na výplate. Zároveň si ale nepomôžeme, lebo so zranením nemôžeme pracovať na adekvátnej úrovni. My to v prvom rade robíme pre to, že tú prácu milujeme a chceme odovzdať divákovi maximum. Zranený človek to maximum divákovi neodovzdá.

View this post on Instagram

#nyc#ny#usa#newyork#day#america

A post shared by Igor Leushin (@leushinigor) on

Diváci ťa mali možnosť zaregistrovať predovšetkým ako Václava Nižinského v balete Nižinskij – Boh tanca. Čo pre teba znamenala postava Romea?

Romeo vo verzii Natálie Horečnej bol pre mňa v prvom rade veľkou výzvou. Choreografka si zvolila pohybový slovník, s ktorým som nemal rozsiahlu osobnú skúsenosť. Ako tanečník som rád, že som mal možnosť tú choreografiu zažiť a určite ma ako tanečníka obohatila.  Romeo a Júlia – Tak ako včera… je titulom, ktorý nie je len o tanci, ale aj o herectve. Má výpovednú hodnotu a reaguje na momentálnu situáciu.

Romeo je po spomínanom Václavovi Nižinskom tvojou druhou hlavnou postavou v súčasnom titule, ktorá je prezentovaná na takej veľkej ploche. Vedeli by ste obe postavy porovnať?

Porovnáva sa ťažko, pretože obe postavy boli veľmi rozdielne, i keď stupeň obťažnosti je podobný. Zásadný rozdiel je v tom, že Nižinskij je biografickým titulom, ktorý sa snaží podať komplexné a verné svedectvo o živote veľkej osobnosti z tanečnej oblasti. Dielo je náročné tým, že sa snaží vybudovať most medzi minulosťou a súčasnosťou prostredníctvom moderných divadelných technológií a tým, ako spája jednotlivé zložky. Romeo a Júlia – Tak ako včera… je dielo s odlišným charakterom a posolstvom.

View this post on Instagram

#performance#Nijinsky#dance#dancer#SND

A post shared by Igor Leushin (@leushinigor) on

Ako si sa pripravoval na postavu Nižinského?

Počas práce na postave Václava Nižinského som cítil veľkú zodpovednosť, pretože som túžil divákom nielen priblížiť, kto bol Václav Nižinský, ale vytvoriť jeho komplexný portrét. Táto téma mi zároveň bola veľmi blízka, keďže počas štúdia na Vaganovej som sa veľmi často potuloval po školskom múzeu. V ňom sú okrem dokumentov uložené aj predmety spojené s týmito tanečnými osobnosťami. Na nižinského fotografie som sa dokázal dívať hodiny.

V rámci prípravy na túto postavu som sa snažil nazbierať čo najviac faktov z jeho života a veľa som o ňom čítal. V prvom rade ruské knihy, pretože je pre mňa jednoduchšie čítať v materinskom jazyku. Literatúra pre mňa bola veľkým zdrojom inšpirácie. Po skúškach sa mi stávalo, že som  zostal sám zavretý v miestnosti a nevedel som dostať „Václava“ z hlavy.

View this post on Instagram

#rehearsal#ballet#nijinsky

A post shared by Igor Leushin (@leushinigor) on

Ako by si tieto dve výrazné postavy charakterizoval z tanečnej stránky?

Oba tanečné štýly sú súčasné. Romeo je v rámci pohybového slovníka o niečo súčasnejší. Na druhej strane bol Nižinskij mojím prvým kontaktom s technikou, ktorá sa vymyká pravidlám klasického tanca a budovať jeho postavu bolo veľmi náročné. Ako absolvent Akadémie klasického tanca Agrippiny Jakovlevny Vaganovej som zároveň cítil veľkú zodpovednosť. Odkaz tohto tanečníka je na škole stále prítomný. Interpretovať postavu na adekvátnej úrovni bolo pre mňa veľmi príjemnou, ale aj zväzujúcou povinnosťou. Postava Václava Nižinského si nevyžadovala len tanec na vysokej úrovni, ale aj herecký vklad, i keď iný ako v prípade Romea.

View this post on Instagram

#poster#theater#divadlo#SND#cool😎

A post shared by Igor Leushin (@leushinigor) on

Vedel by si priblížiť, aké nároky boli na teba ako na interpreta Romea kladené?

Vysoké, ale to je vzhľadom na rozsah postavy pochopiteľné. Nechcem tým však povedať, že by na mňa boli kladené vyššie nároky ako na kolegov. To určite nie. Každá technika so sebou nesie určité špecifiká a tie sú variované pohybovým slovníkom choreografa. V prípade Natálie Horečnej je to kontakt, či už s priestorom, zemou, ale aj dušou tanečníka. Vyžaduje si omnoho voľnejší pohyb a inú prácu so svalstvom – ak túto techniku porovnávam s technikou klasického tanca. Pre mňa bol takýto spôsobom práce nový. Musel som k nej pristúpiť v prvom rade s otvorenou mysľou a vnímať a cítiť inak, ako som v súvislosti so životom na javisku zvyknutý. Romeo sa po prvý raz hlboko zaľúbi, prejde zúfalstvom, bolesťou – to všetko sú emócie, ktoré si musíš prežiť rovnako ako pohybovú stránku. Je toho veľa, na čo sa musí tanečník sústrediť, čo musí vnímať, ak chce, aby bol jeho výkon pravdivý.

Je postava, ktorú by si si rád zatancoval?

Je ich viac. Čo sa týka súčasných choreografov, určite by som neodmietol participovať v choreografii Borisa Eifmana. Z klasického repertoáru by to bol určite princ Désiré z baletu Spiaca krásavica.

View this post on Instagram

#rehearsal#nijinsky#dancers

A post shared by Igor Leushin (@leushinigor) on

BIO

Igor Leushin sa narodil 20. júla 1992 v uzbeckom meste Almalyk. Keď mal štyri roky, presťahoval sa spolu s rodinou do ruského mesta Novosibirsk. O rok neskôr sa začal venovať spoločenským tancom. Za túto skúsenosť je veľmi vďačný, pretože ho vo vnímaní tanca veľmi obohatila a pomáha mu aj ako klasickému tanečníkovi. Ako desaťročný začal študovať na choreografickom učilišti v Novosibirsku.

Počas štúdia sa podielal na viacerých koncertoch, taktiež participoval na turné v Moskovskom divadle a zúčastnil sa súťaže Zlatá maska. Po absolvovaní štúdia mu bolo ponúknuté angažmá v divadle v Novosibirsku, ale rozhodol sa pokračovať v štúdiu na Akadémii klasického tanca Agrippiny Vaganovej, kde ho učil Andrej Ermolenkov, Vadim Sirotin a Vadim Desnitsky.

Po absolvovaní akadémie dostal ponuky z dvoch divadiel, a to z Mariinskeho divadla v Petrohrade a z Jakobsonovho divadla taktiež v Petrohrade. I keď každý tanečník sníva o Mariinskom divadle, Igor Leushin sa rozhodol pre post sólistu v divadle pri akadémii Leonida Jakobsona, pod vedením majstra Igora Kuzmina.

V tomto divadle interpretoval pas de trois a Neapolský tanec z baletu Labutie jazeropas de deuxz baletu Giselle, tancoval sólové postavy v  baletoch Adagio nesmrteľnej jari, Spartacus a Bug. S týmito dielami absolvoval turné po Taliansku, Číne a Bielorusku.

Do Bratislavy pricestoval v roku 2013 spolu so svojou snúbenicou Alexandrou Shalimovou, ktorá je taktiež členkou Baletu Slovenského národného divadla. V auguste sa rozhodol súbor opustiť a v súčasností pôsobí v balete Atlanta Georgia.

O autorovi
Autorka je tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka