Peter Dedinský na konci roka 2017 oznámil ukončenie profesionálnej tanečnej kariéry a opustil súbor Baletu Slovenského národného divadla: „Odísť z divadla je ako odísť z basy – o čo rýchlejšie sa začleníš do normálneho života, o to je to pre teba lepšie.“
V súčasnosti bývalý sólista Baletu Slovenského národného divadla Peter Dedinský sa po dvanástich rokoch rozhodol ukončiť profesionálnu tanečnú kariéru. Jeho „labuťou piesňou“ bolo druhá repríza baletu Za hranicami hriechu – titulu, ktorý mal 17. novembra 2017 prvú premiéru. Prečo sa rozhodol s aktívnym tancom skončiť a ako vidí svoje ďalšie kariérne možnosti?
Na konci roka si sa rozhodol náhle ukončiť profesionálnu kariéru, čo mňa osobne veľmi mrzí.
To si jedna z mála. Väčšina mojich kolegov sa potešila. Vždy keď niekto vypadne, dostanú možnosť ďalší.
Čo ťa k tomuto radikálnemu rozhodnutiu priviedlo?
Veľa kolegov a ľudí z divadla si myslí, že som to urobil z trucu, ale to nie je pravda. Mám rodinu – manželku a dve deti. Chcem s nimi byť, chcem s nimi tráviť víkendy. Keby nebolo ich, tak možno ešte pár rokov potiahnem, ale môžem ti povedať, že ten čas tak rýchlo beží. A deti rýchlo rastú. Potom, ja už naozaj nechcem chodiť v teplákoch, mám toho plné zuby. Chodím non stop v teplákoch už dvadsať rokov a konečne sa chcem obliekať ako normálny človek: rifle, nohavice, a žiaden suspenzor.
Peter, ako si sa dostal k tancu a koľko rokov si sa mu venoval?
Bolo to vďaka súboru Oravanček. Tancu sa venujem už devätnásť rokov. Dlhší čas ako žijem. (smiech)
V Balete Slovenského národného divadla si pôsobil dvanásť sezón. Na ktoré obdobie spomínaš najradšej?
Na prvých päť rokov. Človek je mladý a nerozmýšľa nad praktickými vecami. Netrápi ťa nič, ani peniaze, ani prevádzka, ani to, ako vyzerajú šatne. Len tancuješ, snažíš sa dostať sa tanečne čo najďalej a vybudovať si profesionálne „zázemie“. Bolo to obdobie, keď som trávil v práci dobrovoľne sedem dní v týždni. Sám na sále, lebo som sa chcel zlepšovať.
Aké boli tvoje začiatky v Balete Slovenského národného divadla?
Začiatky neboli jednoduché, pretože sa vtedy v balete našli ľudia, ktorí ma tam nechceli. Vtedy ma ako šéf zachránil Mário Radačovský. Tanec je z veľkej miery aj o šťastí a o tom, ako komu padneš do oka. Mojím prvým záchrancom bol baletný majster Bachram Maripovič Juldašev, ktorý za mňa zabojoval. Po pol roku v Balete Slovenského národného divadla sa zmenil riaditeľ a prišiel Mário Radačovský.
Zvažoval si niekedy odchod do zahraničia?
Áno, bola možnosť odísť tancovať do Nederland Danse Theater, ale mne vyhovoval Máriov systém a povedal som si, že načo pôjdem tancovať tam, keď Kyliána teraz robíme aj u nás. Čo sa týka Mária Radačovského, tak mne vyhovoval jeho prístup. Cítil som z jeho strany záujem. Vedel naše mená, bol s nami na sále. Možno teraz by som sa na to díval inak a niektoré veci by mi vadili, ale v tom čase mi jeho prístup veľmi sadol. Preto som ho aj nasledoval do Baletu Bratislava.
V Balete Bratislava si napokon strávil len pol roka. Prečo tak krátky čas?
Lebo moje obavy o finančné prežitie súboru sa potvrdili. Ja som sa na to už na začiatku díval skepticky. V Balete Bratislava sme žili zo dňa na deň a netušili sme, či ešte bude nejaké zajtra. I tak som sa do toho rizika pustil, pretože mi to za to stálo.
Vrátil si sa do Baletu Slovenského národného divadla. Nebol vtedy vhodný čas ísť skúsiť šťastie do zahraničia?
Nebol. Vybral som si v tom období zázemie a rodinu – priateľku Veroniku, ktorá je teraz mojou manželkou, a som rád. Vonku je to úplne iný svet. Tvrdší. Tanečníci až tam zažijú, čo je to byť spotrebným tovarom. Tam je to doslova o tom, že za tebou stojí desať ďalších. Zraníš sa, a môžeš sa pobaliť. Zároveň ta kvalita je tam enormná, tam sú hotoví tanečníci, a dovolím si tvrdiť, že najlepší z celého sveta.
Vrátiť sa do súboru môže byť náročné – ako si to vnímal ty?
Zase som mal veľa šťastia. Za to, že som sa mohol vrátiť do Baletu Slovenského národného divadla, som vďačný a som za to rád. Veľmi nám s manželkou pomohla Kvetka Štefeková, teraz už Salingerová. Ale aj kolega tanečník Stano Kramarič. Už keď som odchádzal, tak mi sľúbil, že mi pomôže, ak by som sa chcel vrátiť. Svoje slovo dodržal. Myslím, že nás to vtedy existenčne zachránilo.
Po návrate do divadla som sa začínal venovať aj choreografii, v čom mi zase pomohol terajší šéf Jozef Dolinský ml. Dal mi príležitosť sa venovať nielen tancu, ale aj choreografii. Nebolo to na pôde Slovenského národného divadla, ale v okolí – školy, menšie divadlá, študenti… Už len to, že ma uvoľnil vždy, keď som potreboval, si vážim.
Ktoré obdobie (s odstupom času) vnímaš ako najnáročnejšie?
Zlé obdobie je za každého šéfa. To je taký život ako na hojdačke. Raz si hore, raz si dole. Prvé zlé obdobie bolo, keď vyhodili Mária Radačovského, potom aj obdobie v Balete Bratislava – najmä kvôli zdravotným problémom. Ďalšie zlé obdobie nastalo, keď na post generálneho riaditeľa nastúpil pán Chudovský a z ničoho nič vyhodil Andreja Suchanova. To bol ďalší šéf, ku ktorému som mal blízko aj profesionálne, aj ľudsky.
Ako si vnímal fakt, že na vašom, respektíve tvojom názore nezáleží?
Vtedy sa potvrdilo, a aj ja som si na plno uvedomil, že my sme obyčajní robotníci a „rukojemníci“ mocenských hier. Veľa ľudí otočilo kabát, je to odsúdeniahodné, ale zároveň pochopiteľné, pretože každý potrebuje prácu. Prispôsob sa, alebo choď. To sa ale týkalo všetkých – od kancelárie až po baletných majstrov. Posledným ťažkým obdobím bol začiatok tejto sezóny a premiéra Eifmanovho baletu Za hranicami hriechu.
Prečo si sa rozhodol opustiť tanec práve na základe tohto titulu?
Pamätáš sa, ako som vravel, že Karamazovovci mi zlomia krk? Aj sa tak stalo. Ja nie som tanečník, ktorému by vyhovovalo kopírovať niečo, čo sa urobilo pred XY rokmi, a niekoho, kto to vtedy tancoval v premiére. Nemali sme žiadnu možnosť umeleckej realizácie – práve naopak. Pevne nám ukázali, odkiaľ kam sú hranice. Mne to nevyhovovalo. Zároveň bolo na začiatku zo strany vedenia povedané, že premiéry pôjdu obe obsadenia, čo sa napokon takmer nestalo. Keď si k tomu prirátaš všetky tieto vnútorné machinácie, tak to bolo rozhodnuté.
Naozaj ti záležalo na tom, či budeš tancovať prvú, alebo druhú premiéru?
Ale vôbec nie, to mne je úplne jedno. Mňa naštval jedine princíp a neúprimnosť. Vedel to celý súbor, len my – tanečníci, ktorých sa to týkalo – nie. Nepripadá mi to ako férové jednanie. Máme city, máme emócie – sme ľudia, a nie stroje. Pre mňa to boli (v tom momente) tri zahodené mesiace roboty. Udialo sa viac vecí, s ktorými nie som stotožnený. Napríklad demi – sólové a sólové pozície sa rozdávajú doslova za nič a ľuďom, ktorí si neoddreli zbor, nezažili si tú cestu. Ja osobne s tým nesúhlasím.
Tvoje posledné predstavenie Za hranicami hriechu bolo 16. decembra. Ako si sa cítil?
Necítil som vôbec nič. Sám som bol z toho prekvapený. Myslel som si, že ma zavalia dajaké emócie, ale vôbec. Možno aj to bol signál, že už stačilo. Samozrejme, že tie emócie prišli, ale na základe ľudí, priateľov a kolegov, keď sme sa lúčili.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Plánov je veľa. Prvoradá je rodina. Zároveň mám tanečnú školu, ktorú som rozbehol takmer pred dvoma rokmi. Konečne budem mať čas sa tomu naplno venovať. Čakajú ma premiéry mojej choreografickej tvorby – jedna v Liptovskom Hrádku, ďalšia u Róberta Baloga, kde budem robiť tridsaťminútový kus v rámci večera Vyšegrádskej štvorky. Mám aj súkromné projekty, ktoré chcem postupne rozbehnúť.
Keď tanečník končí, aké sú jeho pracovné možnosti?
Úbohé, pretože nič iné nevie. Ja som na tento problém narazil už pred pár rokmi, nakoľko môj odchod, to nebolo rozhodnutie, ktoré by padlo zo dňa na deň. Uvedomil som si, že si nemám čo napísať do životopisu. To, že som tancoval Carabosse alebo Dmitrija z Karamazovovcov či Janka v Slovenských tancoch, nikoho nezaujíma. Preto stále tvrdím, že odísť z divadla je ako odísť z basy. O čo skôr a rýchlejšie sa začleníš do normálneho života, o to je to pre teba lepšie. Divadlo je jedna veľká nereálna bublina a ľudia si mimo tejto bubliny nepestujú plnohodnotný život. Ja si spomínam na bývalých tanečníkov, ktorí robili v divadle vrátnikov. Ja som takto dopadnúť nechcel, a preto som sa rozhodol študovať a venovať sa podnikaniu. Čakal som na moment, kedy nebudem finančne závislý od príjmu z divadla. Aj to je dôvod, prečo sa mi teraz odchádzalo ľahšie.
Ak by si mal možnosť si ešte raz zatancovať jeden titul, ktorý by to bol?
Real time od choreografa Lukáša Timuláka. On bol jedným z tvorcov, ktorí ma výrazne ovplyvnili. Najprv ako tanečníka a v súčasnosti ako tvorcu. Jeho pohybový slovník mi bol veľmi blízky a zároveň bol nový. Vtedy som si uvedomil, akým smerom sa chcem tanečne uberať. Geniálny a pre mňa inovatívny spôsob pohybu – dodnes sa ním ako choreograf inšpirujem. Určite by som si vybral jeho Real time.
BIO
Peter Dedinský (*13. septembera 1987 Trstená) vyštudoval klasický tanec na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave pod vedením Mikuláša Vojtka a Bachrama Juldaševa v roku 2006. Počas štúdia sa zúčastnil tanečnej stáže Ballet master classes v Prahe, ktorú organizuje primabalerína Dária Klimentová (2004, 2005).
Od roku 2006 bol členom a od roku 2010 sólistom Baletu Slovenského národného divadla. Pravidelne účinkoval v klasických baletoch Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik a Bajadéra. Svoj talent predviedol najmä v baletoch súčasných choreografov Nacha Duata, Mária Radačovského, Lukáša Timuláka, Igora Holováča, Jiřího Kyliána a Paula Lightfoota. Svoj herecký talent predviedol naplno ako zlá Víla Carabose v balete Vladimira Malkhova Spiaca krásavica.
S Baletom Slovenského národného divadla vystupoval na javiskách v Kanade, Maďarsku, Českej republike, Rakúsku a Francúzsku.
V roku 2008 za svoj výkon v predstavení Ky – Time získal cenu Literárneho fondu. O rok neskôr získal rovnakú cenu za predstavenie Everest.
(zdroj snd.sk)