Balanchine patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti amerického baletu. Pre americké súbory je tým, čím bol Rudolf Nureyev pre Parížsku operu.
Kto bol Balanchine?
Balanchine sa narodil ako Grigorij Balanchivadze v Petrohrade. Jeho otec bol gruzínsky hudobný skladateľ a jeho matka bola Ruska. Práve vďaka matke, ktorá milovala tanečné umenie sa stal tanečníkom. Študoval na Imperátorskej baletnej akadémii. Po nástupe bolševikov, bola táto škola zatvorená, pretože predstavovala symbol cárskeho režimu. V tomto žalostnom období hral Balanchine na klavíri v kabaretoch a kinách, kde hrali nemé filmy. Nehral za peniaze, ale za jedlo. Neskôr, keď znova otvorili baletnú školu pod iným názvom, Balanchine pokračoval v štúdiu tanca. Po ukončení konzervatória nastúpil do zboru Mariinskeho divadla. Prvú choreografiu vytvoril už počas štúdií. Bolo ňou pas de deux Noc, na hudbu Antona Rubinsteina. Už v tomto rannom diele sa prejavovilo jeho nové vnímanie klasického tanca. Ďalšou choreografiou bol duet Enigma. Založil malú študentskú baletnú skupinu ktorá sa volala „Mladý balet.“ Skupina sa dlho neudržala, pretože bola na vtedajšie vnímanie príliš moderná. V roku 1924 Balanchine navštívil spolu s ostatnými Sovietskymi tanečníkmi Nemecko. Nechcel sa vrátiť do Sovietskeho zväzu, a preto spolu s ďalšími tanečníkmi tajne odletel do Paríža, kde bola veľká ruská komunita zložená z príslušníkov šľachty a iných ľudí, ktorí museli opustiť Rusko počas masového vyvražďovania.
Parížske roky a Ballet Russe
V Paríži sa Balanchine stal takmer okamžite baletným majstrom Baletu Russe. V tom čase bol Balet Russe jedným z najmodernejších a najinovatívnejších súborov v Európe. Do Ďagilevovej smrti v roku 1929 vytvoril Balanchine pre Balet Russe deväť baletov. Práve v tomto období spolupracoval so skladateľskou elitou do ktorej patrili Sergej Sergejevič Prokofiev, Igor Stravinský, Claude Debussy, Eric Satie a Maurice Ravel. Balet Russe bol v tomto kontexte skutočným unikátom, pretože zastrešoval elitnú generáciu umelcov. Scénu i kostýmy mali na starosti výtvarníci ako Pablo Picasso, Henri Matisse či módna návrhárka Coco Chanel. Práve toto malo na svedomí nový druh divadla, ktorý spájal všetky druhy umenia a dával ich do dokonalej rovnováhy.
Apollon musagéte a ďalšie
V roku 1928 premiéroval svoje dielo Apollon musagéte ( Apolón a múzy ) v spolupráci s Igorom Stravinským. Práve toto dielo patrí medzi jeho najinovatívnejšie balety a to preto, že v ňom tanečne kombinoval klasickú techniku, grécku mytológiu a jazzové pohybové obrazy. Sám toto dielo označil za zlom v jeho tvorbe. Po úraze kolena musel Balanchine zásadne obmedziť až ukončiť kariéru interpreta. Po Ďagilevovej smrti zostal Balet Russe v organizačnej kríze. Balanchine potreboval peniaze a preto sa rozhodol zamestnať v Cochranovej tanečnej revue. Nezdržal sa tam však dlho a začal hosťovať v Dánskom národnom balete ako baletný majster. Neskôr nasledoval časť súboru Baletu Russe do Monte Carla, kde s týmto súborom vytvoril ďalšie tri balety Cotillon, La Concurrence a Le burgeoise gentilhomme.
Ballet Russe však čoskoro opustil. Uživiť sa umením v Európe začalo byť stále náročnejšie a preto sa rozhodol odísť. V Amerike bolo Balanchinovým hlavným cieľom stabilizovať systém tanečnej výučby. Amerika nemala vybudovanú žiadnu tanečnú tradíciu, ani klasickú ani modernú. Balanchine túžil po silných a technicky zdatných tanečníkoch, ktorí budú mať taký štýl, aký potreboval. Navzdory klasickým tréningom, ktoré im dával sa ich výkony nelepšili. Preto sa rozhodol s pomocou mecenášov v roku 1934 založiť Školu amerického baletu (American ballet Academy), ktorá je do dnešných čias najprestížnejšou tanečnou školou v USA. Po pár mesiacoch jeho študenti premiérovali na recitáli jeho najznámejšiu choreografiu Serenade na hudbu P.I. Čajkovského. Práve Serenádu postupom času neustále prerábal a inovoval.
Americká sloboda a objavenie hviezd
Balanchine sa však nesústredil len na svoje baletné aktivity ale i na choreografie v muzikálovom divadle, kde sa učil pracovať s tanečníkmi, ktorí nemali klasické vzdelanie. Práve on objavil a vyzdvihol Freda Astaira a označil ho za najelegantnejšieho tanečníka dnešných čias. V roku 1935 sa mu podarilo založiť profesionálnu skupinu American Ballet. Po turné, ktoré absolvovali sa pre nich stala domovom Metropolitná opera v New Yorku. Balanchine začal spolupracovať aj na operných predstaveniach ako napr. Orfeus a Euridika. Sám uviedol celovečerný choreografický program na hudbu Igora Stravinského. Keď sa na čas presťahoval do Kalifornie, v Hollywoode tvoril choreografie do filmov. V Kalifornii založil kočovnú baletnú spoločnosť, ktorá niekoľko rokov cestovala po celej Amerike. Táto spoločnosť sa volala American Ballet Caravane. V New Yorku založil ďalšiu novú spoločnosť, ktorú nazval Ballet Society. Práve táto spoločnosť sa neskôr stala tým čo poznáme ako New York City Ballet (1948).
V Roku 1955 sa rozhodol premiérovať svoju vlastnú verziu Luskáčika, v ktorej si zahral postavu Drosselmeyera. Toto predstavenie sa stalo pre New York City Ballet „klasikou“ a je dodnes uvádzané v období Vianoc. Balanchine sa snažil Amerike priblížiť európske tanečné tradície a preto sa pustil do svojich diel ako napr. Viedenské valčíky na hudbu Johanna Strausa. Rovnako však neignoroval ani americké témy – balet Hviezdy a pruhy (Stars and Stripes), ktorý je venovaný americkej kultúre – zábavné dielo, nedá sa mu však uprieť neha, radosť a neodškriepiteľný zmysel pre humor. V tomto balete sa Balanchine snaží spojiť americké a európske tradície. Na sklonku kariéry sa začal venovať veľkým baletom ako napríklad Don Quixote, či „trojdejstvový“ balet Klenoty (Jewels) na hudbu Čajkovského. Medzi jeho ďalšie vrcholné diela patrí Divertisiment N. 15 či Symphony in C.
Jewels.
Jewels sú trojčasťovým baletom. Boli premiérované v apríli, roku 1967. Sú považované za prvý celovečerný abstraktný balet. Zaujímavosťou je, že každá časť má odlišný choreografický rukopis. Sú rôznorodé tak, ako sám choreograf. Balanchine sa pred premiérou vyjadril: „Balet nemá nič spoločné s klenotmi. Tanečníci sú len oblečení ako klenoty.“ Každé „dejstvo“ je na hudbu iného skladateľa a abstraktne sa zaoberá inou epochou v živote Balanchina. Smaragdy (Emeralds) sú na hudbu Gabriela Faurého- fragmenty z jeho diela Péleas a Melisanda.
Emeralds. (Smaragdy)
V smaragdoch Balanchine dokázal vystihnúť a obsiahnuť svoju „tanečnú mladosť“, hravosť, krásu, naivitu a lásku. I pas de troix- jeden muž a dve ženy – sa dá považovať za symbol Balanchinovej lásky k ženám. (Bol šesťkrát ženatý). Smaragdy sú skutočne úvodnou časťou choreografickej trilógie. Sú hravé, veselé, nežné, no predovšetkým sú klasické. Akoby sa Balanchine chcel vrátiť k počiatkom svojej choreografickej tvorby. Moderné prvky postrehne najmä divák, ktorý ma klasické vzdelanie, resp. záľubu v klasickom balete. Klasické pózy sa striedajú so „zmodernizovanými“ polohami sur le cou de pied a otvorenými prime positions en face. Moderna v tejto časti je ešte jemná a hravá. Skôr sa prejavuje ako „anomália“ voči klasickému základu choreografie.
Smaragdy treba vnímať ako úvod i v oblasti choreografického vývoja. Z každého kroku – kombinácie je cítiť Balanchinova spontánnosť a muzikalita, rovnako ako prirodzený zmysel pre lyriku a legato. Nenecháva sa ním však viesť, použije ho len v momentoch, kedy to pokladá za nutné. Legato cíti, no bojuje s ním a rozbíja ho. Klasický choreografický rukopis sa strieda s „neklasickým“ vnímaním hudby. Balanchine frázu delí na menšie časti – dieliky s rôznym počtom taktov. Kúzlo Smaragdov je v tom, že sú klasicky-neklasické, moderné a zároveň tradičné.
Rubies. (Rubíny)
Rubíny sú na hudbu Igora Stravinského. Je to najmodernejšia choreografia z tejto trojice. Rubíny symbolizujú New York, farebný, divoký, vášnivý a excentrický. Balanchine sa vyjadril, že Rubíny predstavujú pocity, ktoré on mal, keď po prvý raz uvidel New York, nový svet plný nových lákadiel a objavov.
Choreografický rukopis je neoklasický. Ide o spojenie klasiky a moderny v novom vnímaní pohybu. Balanchine nebol modernista – nie ako amatérski tanečníci a tanečnice, ako napr. Martha Graham, Isadora Duncan atd. Balanchine inovoval klasický tanec, hľadal nové vyjadrovacie prostriedky v tradičnom jazyku. Rubíny sú strhujúce a plné života. Desivé vo vtočených a paralelných pozíciách nôh, staccatovom pohybe, švihoch a impulzoch, ktoré vyvolajú iný pohyb akoby ste čakali. Rubíny obsahujú atypické vyjadrovacie prostriedky, ako napr. prvky afroamerického jazzu, ktoré sa prirodzene stretávajú s neoklasickým a klasickým rukopisom. Dalo by sa povedať, že sú tak multikultúrne ako Amerika.
Diamonds. (Diamanty)
Posledná časť baletu Jewels je najklasickejšia. Diamanty sú poklona Balanchineovej domovine a veľkému ruskému cárskemu baletu. Choreografia na pompéznu hudbu P.I.Čajkovského. Čajkovského hudba, oslavujúca klasickú dokonalosť a pompu ruského baletu. Pri sledovaní Diamantov si dokážeme predstaviť, čo pre Balanchinea znamenalo Rusko a jeho kultúrna tradícia. Z každej krokovej kombinácie je cítiť radosť nad logikou a symetriou, ktorú klasický balet a jeho výrazová tradičnosť ponúka. V Diamantoch dominuje sila zboru, po vzore dominantného, dokonalého zboru ruského klasického baletu. Sila, ktorá nás zaplaví nie je spôsobená modernými postupmi ani iným delením hudby. Diamanty nie sú avantgardné, ani nenesú prvky moderny. Diamanty sú ruské a napriek tomu slobodné tak ako Balanchine.
Zdroje:
KIEN,R. BALANCHINE FOUNDATION,NY, 1968.