Prvá premiéra baletu Giselle sa konala v Novej budove SND v piatok 5. novembra 2010 o 19tej hodine. Ako študentka VŠMU som mala možnosť vidieť i obe generálne skúšky.
O premiére Ondreja Šotha
Každý kto sa zúčastnil tejto udalosti bol určite plný „očakávania“. Je však otázne nakoľko sa podarilo očakávanie divákov naplniť. Giselle je klasický titul, ktorý patrí vo svojej pôvodnej podobe do repertoáru každého baletného súboru. Je to nádherný kus, ktorého kvalita je neodškriepiteľná rovnako ako vysoká estetika ktorou ovplíva. Giselle je jedným z najnádhernejších baletov, ktorý dokáže chytiť za srdce a nadchnúť každého milovníka klasického tanca.
Naše SND však pristúpilo k tomuto dielu z inej strany. Každý kto očakával známu klasickú verziu tohto nádherného baletu, si musel nechať zájsť chuť. V prvom dejstve sme nie len, že nevideli Giselle na špičkách, ale nevideli sme u nej ani len náznak klasického tanca.Balet Slovenského národného divadla totiž naštudoval verziu pána Ondreja Šotha, ktorá už bola prezentovaná Štátnym baletom Košice.
Verzia, ktorú je ťažké prijať
Pre mňa ako pre baletomana bolo pomerne zložité stotožniť sa s touto verziou a s ľudovým tancom, ktorý bol hlavným prvkom prvého dejstva. Pochopila som zámer, ktorý sa evidentne opieral o fakt, že Giselle je dedinské dievča, rovnako aj pokus o zachytenie kontrastu medzi „klasickým“ Albrechtom, ktorý je šľachticom a dedinčankou Giselle.
Tento kontrast bol vykreslený napr. tým, že Giselle tancovala s nohou vo „flexe“ a Albrecht s dopnutou špičkou. Nič to však nemenilo na tom, že ako celok to pôsobilo nekompatibilne. Hoci sa pokúšam nájsť za týmto stvárnením druhý plán, ktorý by mohol naznačovať, že ich vzťah je odsúdený k záhube, keďže sa k „sebe prosto nehodia“.
Keď sa zabudne na detaily
Ak by sme však pokračovali v pôvodnej línii príbehu, ktorá je založená na fakte, že Giselle nevie o tom, kto v skutočnosti Albrecht je, mi neustále blúdi mysľou jedna otázka. V pôvodnej Giselle sa Albrechtove propriety ako kabát a kord skryjú do jednej zo stavieb na scéne.
V Šothovej Giselle zostávajú na scéne po celú dobu trvania prvého dejstva. Je možné žeby si ich Giselle pod drevenou lavicou nevšimla? Nemyslím si. Preto sa mi vidí finálne „odhalenie Albrechtovej totžnosti“, ktoré vedie k smrti Giselle pritiahnuté za vlasy. Pri tejto scéne výrazne absentovali i rozpustené vlasy ako symbol Gisellinho šialenstva.
Folklór? Klasika? Hlúposť
Ľudový tanec nevidím ako šťastnú voľbu však i z inej príčiny. Balet SND je súborom s klasickým a moderným zameraním. Práve z tohto dôvodu bolo evidentné, že sa v ľudovom tanci necítili pohodlne a rovnako i prevedenie malo svoje vážne nedostatky. Nie je sa však čomu čudovať, ak by sa napríklad SĽUK či lúčnica rozhodli pre naštudovanie akéhokoľvek klasického kusu, nedopadlo by to o nič lepšie.
Nepochopiteľným pre mňa zostávajú i folklórne prejavy ako „ujúchanie“, ktoré sa evidentne vymykajú triezvemu úsudku, zdravej miere a zbor, ktorému evidentne chýbala akákoľvek vnútorná motivácia na ich vykonanie pôsobil zúfalo a bezradne. Práve takéto momenty uberajú predstaveniu i tých pár plusových bodov, ktoré by si inak zrejme zaslúžilo.
Orchester nemal svoj deň
Rovnako predstaveniu na sláve nepridal orchester SND u ktorého je cítiť kvalitatívna stagnácia už dlhší čas. Interpreti sa na podporu orchestra spoľahnúť nemohli a ešte sa dlho nebudú môcť. Pričom je podpora orchestra základom úspechu.
I z pohľadu diváka sa ťažko sústredí na dianie na scéne v prípade, ak je nútený počúvať orchester v ktorom sú jednotlivé sekcie rozsypané a hráči majú problém dostatočne kvalitne interpretovať svoje sóla napriek tomu, že ich podaktorí nehrajú ani rok ani dva ale podstatne dlhší čas.
Nevydarený návrat
Rovnako ako v pôvodnej verzii sa prvé dejstvo odohráva pred Giselliným dedinským domom, ktorý je z nepochopiteľných dôvodov na scéne jedinou stavbou. Scéna je poloprázdna a nedotiahnutá. Dvanásť párov, ktoré tvorili zbor, pôsobili na prázdnej scéne stratene.
Rovnako nebolo jasné prečo sa scénograf rozhodol načrtnúť scenériu lesa kmeňmi stromov, ktoré sa nachádzali na pravej strane. Nespĺňali totiž takmer žiadny logický účel. Scéna prvého dejstva teda skutočne pôsobí pusto a prázdno. Zdalo sa mi akoby sa pán scénograf riadil heslom, že o čo menej ľudí o to prázdnejšia scéna a naopak.
V druhom dejstve, kde vystupuje celý dámsky zbor, je scéna paradoxne tak preplnená, že sa ne nej dá len ťažko neobmedzene tancovať. Druhé dejstvo, najmä jeho úvodná časť ako Myrthine sóla pôsobili veľmi zmenšene a pitoreskne. Z tohto dôvodu si teda neviem predstaviť, čo by sa na ňu ešte dalo umiestniť.
Videli sme hrob, ktorý je po novom oproti divákovi na okraji scény a obklopuje ho toľko kvetov, že ja osobne som mala pocit akoby som sa dívala na časť viedenského parku. Zlatým klincom bolo, že sa z neho na scénu vygúľala Giselle. Po scéne boli nepravidelne rozmiestnené veľké, biele kvety z nich duchovia mladých panien, alebo víly, vystupovali na scénu.
Čo je veľa, to je veľa
Pôsobilo to zaujímavo, no keďže sa opäť nepodarilo udržať zdravú mieru, pôsobí scéna druhého dejstva ako celok gýčovito. Vytvára totiž dojem akoby sa scénograf nevedel rozhodnúť v akom štýle chce druhé dejstvo poňať. Myslím, že sa v tomto prípade dá poznamenať, že menej je niekedy viac a v jednoduchosti je krása.
Interpretačne bola nová Giselle viac menej zvládnutá, hoci by som si vedela predstaviť i väčšiu zainteresovanosť. Každý zo sólistov disponoval určitým kvalitným štandardom. Výkonu M. Sklyara a jeho manželky E. Jenčkovaj Sklyarovej dominoval výraz. U Sergeja Jegorova to bolo v rámci možností technicky čisté prevedenie.
Čo sa týka ženských interpretiek R. Kolodziej a E. Jenčkovej Sklyarovej obe podali dá sa povedať kvalitný výkon. Po výrazovej stránke, čo sa týka prvého dejstva som v prípade R. Kolodziej očakávala čistejšie prevedenie a to preto, že je kvalitnou a vyspelou interpretkou, ktorá by mohla podať výkon ešte omnoho kvalitnejší po všetkých stránkach.
Interpretom baletu SND by sa dala vyčítať určitá vnútorná nezainteresovanosť a absencia motivácie. No zrejme to je podmienené mnohými zmenami a neistotou, ktorým smerom sa vlastne SND ako prvá divadelná scéna vlastne bude ďalej uberať.
Napriek mojim výhradám k novému prevedeniu Giselle musím čestne prehlásiť, že určite patrí ku kvalitnejším inscenáciám, najmä v porovnaní napr. s Everestom, ktorý bol skutočne čiernou hodinkou tanca.
Som proti inovácii klasických titulov, pretože sú dokonalé v tej podobe v akej sa dochovali. Na klasický repertoár by sa po choreografickej a obsahovej stránke siahať nemalo. Má to asi podobnú logiku ako keby sa niekto snažil prepísať Mozarta. Urobil by to lepšie? Nie.
Snažím sa však vcítiť do divákov, ktorí nie sú striktnými zástancami klasického baletu, či do tých ktorí originál Giselle nepoznajú. Práve tejto konzumnejšej skupine môže táto nová verzia určite ulahodiť.
Zostáva však otázkou ako dlho sa chce SND prispôsobovať masovému divákovi? Ak to takto pôjde ďalej, kto a aké tituly budú vychovávať novú divácku generáciu, ktorej životný štýl je už teraz presýtený konzumom?
