Romeo a Júlia – svetoznámy Shakespearov príbeh. V poslednom čase sa v Bratislave s „Romeami a Júliami“ takpovediac roztrhlo vrece. V minulej sezóne to bol Mário Radačovský, ktorý naskúšal svoju víziu Romea a Júlie na Prokofievovu hudbu s Baletom Bratislava a v tejto sezóne sa tento príbeh objavil až dva krát. V marci mal premiéru Presgurevičov muzikál Romeo a Júlia v divadle Nová scéna a teraz príbeh Romea a Júlie aj na doskách našej národnej baletnej scény. Jediná a dlho očakávaná premiéra tejto sezóny. O popularite tohto baletného titulu, ako aj Shakespearovej drámy, ktorá tvorcov inšpirovala, niet pochýb.
O Prokofievovom balete
Prokofiev po prvý raz uviedol svoj balet v dnešnom Mahenovom divadle v Brne, roku 1938. Od toho času sa tento balet vlastne nevytráca z repertoáru popredných európskych aj svetových kamenných divadiel. Hudba sa nemení, no choreografie áno. Scénický život sa Prokofievovej nesmrteľnej hudbe pokúšali vdýchnuť mnohí choreografi napr. Lavrovsky, Beriozoff, Nurejev a ďalší, ktorých inscenačné počínanie by sa dalo považovať za veľmi úspešné. Beriozoffova verzia Rómea a Júlie, ktorú mal Balet SND dlhé roky na repertoári.
Talianska verzia nemusí byť výhrou
Taliansky choreograf Massimo Moricone vytvoril na hudbu ruského skladateľa Sergeja Prokofieva svoju verziu večnej lásky pred dvadsiatimi rokmi pre Northern Ballet Theater. Moricone sa vo svojom balete vybral na poľutovanie divadelnej obce ľahšou a otrepanou cestou. Cestou toľko omieľanej lásky dvoch mladučkých ľudí, ktorých nenávisť rodín doženie až k samovražde.
Shakespearove drámy majú v sebe hĺbku, ktorá sa nedá opomínať a ignorovať. Ak sa teda tvorca rozhodne venovať sa inscenovaniu titulu, ktorý zo Shakespearovej dramatickej tvorby priamo vychádza a tým pádom je s pôvodným textom aj úzko spätý, mal by sa s podstatou textu aj adekvátne zoznámiť a seriózne sa ňou zaoberať. Tomu, kto sa drámou profesionálne nezaoberá, sa dá len ťažko vysvetliť, že podstatou dramatického textu nie je len obsah.
Pokus/Omyl
V rámci tvorcovej dramaturgickej alebo skôr režijnej koncepcie bolo „krásne“ vidieť to, čo je základným problémom väčšiny tanečných pokusov o zobrazenie tohto anglického diela z obdobia renesancie. Bežný choreograf si bez problémov poradí so zborovými scénami, bojmi, tancami. Moricone skvele postavil scénu Merkutiovej smrti, ktorú poňal veľmi jednoducho a uveriteľne. Ani balkónová scéna – duet Rómea a Júlie nebol problém. V rámci budovania ich vzťahu to bol ten najsvetlejší moment celej inscenácie. Každý, kto držal túto Shakespearovu drámu v rukách aj za iným účelom než je povinné čítanie, vie, že kameňom úrazu je v tomto prípade posledné dejstvo. Rómeo zabije Tybalta a udalosti zrazu naberú šialený spád a nečinoherné inscenácie začnú za svojou dramatickou predlohou výrazne pokrivkávať.
Choreograf nie je režisér a naopak
Choreografi sa zväčša ani nesnažia zabojovať a chopiť sa toho, s čím si nevedia dať rady, ako šance. Neprijmú to ako výzvu. Jednoducho sa nepríjemných momentov zbavia, zahodia ich a divák zrazu nevie kde je sever, prečo Romeo od tej Júlie vlastne odišiel? Ako sa dozvedel o tom, že je mŕtva? Kde zohnal jed? Tieto otázky si tvorca tanečného diela Massimo Moricone evidentne nepoložil. V jeho dramaturgickej koncepcii záverečného dejstva chýba všetko zo skutočnej podstaty originálu. Nedá sa naveky spoliehať nato, že každý pozná a vie o čom je Rómeo a Júlia. S týmto prístupom totiž inscenácie strácajú aj tú najelementárnejšiu logiku, ktorá by mala byť v rámci profesionálneho súboru samozrejmosťou.
U Moriconeho Júlia vypije jed, jej matka na smrť dcéry vôbec nezareaguje a pestúnke dá pokyn aby „to“ odpratala. Pestúnka teda spod Júliinho tela uprace perinku a vankúšiky a Júlia zrazu leží na svojom posmrtnom lôžku a voila sme v hrobke. Ak by sa mu takéto počínanie dalo odpustiť, ako sa divák vyrovná s faktom, že aj smrť milencov je vybavená sms správou? Či s tým, že si ani neprivoňal k „pointe“, ktorou je uzmierenie rodín nad telami milencov? Ťažko, s roztrpčením a bez akéhokoľvek emocionálneho zážitku.
Choreografický pokus o kresbu charakterov sa v prípade hlavných postáv fatálne minul podstate. Inak by nedopustil aby Júlia neprešla tým povestným prerodom, momentom, kedy pod váhou okolností v jednom momente dospeje a vezme svoj život do vlastných rúk.
Nemohol by nechať Romea bez vnútorného náboja, bez elegancie, vtipu, humoru či utrpenia, ktorým zamilovaný Romeo prechádza. Neukáže tvár Romea, ktorý sa s láskou zahráva, každý týždeň má rád inú, či to, že aj jeho láska k Júlii môže byť len rýchlym vzplanutím. Moricone neinterpretoval večný príbeh Romea a Júlie, len všedný príbeh lásky, ktorá sa zle skončí.
Balet už dávno nie je, a najmä by ani nemal byť len o tanci, ale má byť syntézou všetkých zložiek ktorými sú hudba, tanec a pochopiteľne aj interpretácia emócií. Tanečný umelec musí dokázať uchopiť postavu a vdýchnuť jej skutočný život. Musí diváka uchvátiť a divák mu musí veriť každý jeden pohyb – vnímať ho akoby bol tento prejav jeho prirodzenou súčasťou. Ani jednému z hlavných predstaviteľov sa toto nepodarilo.
Zahraničný battle
Romeo v podaní Alesandra Macaria bol síce krásne tancujúcou, ale prázdnou figúrkou, ktorá bola plná zastaralých interpretačných stereotypov a bohapustého klišé. Macariovi chýbal vnútorný život, emocionálna štruktúra postavy, ale aj úplne najobyčajnejšia radosť a chuť interpretovať, ktorá je soľou každého kvalitného scénického diela. Namiesto toho aby si získal sympatie publika, vyvolal len nepochopenie a rozpaky. Ako je možné, že na scénu príde Rómeo – hlavná postava a divák si to vôbec nevšimne?
Júlia v podaní Anbety Toromani sa po celý čas nedokázala naplno vcítiť do Júlie a obsiahnuť jej vnútornú hĺbku. Jej Júlia nebola ani ryba ani rak. Nebola na plano ani hravým dieťaťom, ani dievčaťom, ktoré po prvý raz spoznalo lásku a už vôbec nie ženou, ktorá v sebe nájde silu, rozhodnosť a vymaní sa z rodičovského vplyvu aby mohla žiť život s tým, koho si zvolila.
Vďaka za di Bellu
Inscenáciu počas trvania prvých dvoch dejstiev zachraňoval Orazio di Bella, ktorý svojím dôveryhodným zobrazením Merkutia doslova zaplnil divadlo. Jeho Merkutio bol mladistvý, vtipný s nesmiernym zmyslom pre humor a chuťou parodovať všetko, všetkých, aj samého seba.
Orazio di Bella je nesmierne temperamentný tanečník a okrem energie, ktorou ani náhodou nešetril, predviedol aj svoju brilantnú techniku, impozantné skoky a výnimočnú schopnosť vyjadriť sa prostredníctvom najjednoduchších pohybov. Inscenáciu doslova prežiaril energiou, radosťou a chuťou sa baviť. Merkutiovi patril svet a Oraziovi di Bella celá sála opery a baletu. Vďaka Bohu za tohto tanečníka, ktorý zakotvil u nás v balete SND, pretože on jediný do svojho výkonu vložil celé srdce. S Merkutiom ten večer umrela aj samotná inscenácia.
Príjemným prekvapením bola postava pestúnky v podaní Cosminy Zaharie, ktorej kratučké výstupy stačili na to, aby predviedla svoj zmysel pre humor a paródiu. Jej pestúnka bola jednoduchou ženou, ktorá je síce trochu stratená, ale vždy si poradí a bezpečne sa dostane do „cieľa“. Je len škodou, že nedostala väčší priestor pre vykreslenie charakteru Júliinej jedinej spoločníčky.
Pre zbor
Zbor predviedol v inscenácii výkon, ktorý bol v poriadku, i keď sa dá ťažko povedať či sa na polo zaplnenej scéne dá hovoriť o zbore. Málo ľudí, ktorí by sa aktívne zúčastňovali scénického života, je ďalší bod ktorý takémuto typu inscenácie nie veľmi hrá do karát – skôr naopak. Súbor baletu SND sa však nemusí hanbiť, len pracovať na tom aby drobné (ale nie nedôležité) nedostatky, ako je vzájomná súhra a väčšia pohoda v partnerskej práci, nemali v reprízach viac svoje miesto.
Keď orchestru nezahrá
Ako to už býva zvykom, najhorší výkon opäť podal orchester Slovenského národného divadla pod vedením Rastislava Štúra. Výkony orchestra sú už dlhodobo podpriemerné a v premiérový večer si reputáciu ani náhodou nezlepšili. Prim a sekund nie je takmer nikdy spolu a ak sa to aj stane, tak je to skôr náhoda než pravidlo. Napriek snahám basovej skupiny (kontrabasy a violončelá) je interpretačná úroveň sláčikovej skupiny tragická.
V prípade, že sa do „práce“ zapoja aj dychy a plechy, tak sa situácia veľmi rýchlo stáva až tragikomickou. Svoje „kvality“ na premiére Romea a Júlie výrazne predviedli flauty, ale zahanbiť sa nedali ani klarinety, tobôž nie pikola. Plechová sekcia je kameňom úrazu vždy. Inak tomu nebolo ani v tento slávnostný večer. Vrcholom hanby boli dve časti, ktoré boli prehraté z nahrávky.
Výtvarná zložka a kostým
Scénograf Peter Janků podľa tlačových správ vytvoril pre inscenáciu repliku scény z divadla The Globe, ktoré bolo Shakespearovou domácou scénou. Dobrý zámer sa žiaľ minul účinku, keďže scéna, ktorá sa skladá z balkóna s prístreškom, bieleho závesu, ktorý je vchodom do Júliinej izby, je vizuálne absolútne nezaujímavá, priam až tuctová. Nie je na nej nič, čo by malo potenciál diváka zaujať na dlhší čas než je jedna minúta. Scéna sa počas inscenácie nemení. Len v závere zmizne biely záves a objavia sa mreže, ktoré sú bránou do hrobky.
Kostýmy do inscenácie vytvoril Luca Dell Alpi. Kostýmy klanu Kapuletov boli vizuálne viac príťažlivé než kostýmy Montekovcov. Kapuletovci boli štandardne červeno-zlato-čierni a ich súperov kostýmový výtvarník obliekol do zemitých hnedých odtieňov. Len Romeo bol bielo-čierny.
Zvolené farebné kombinácie, ktoré sa dotkli najmä Montekovcov, neboli najšťastnejšie a to z niekoľkých príčin. Kapuletovci a Montekovci neboli kontrastní, čo vyvolalo rozpačitý dojem. Hnedé odtiene okrem iného pôsobili vedľa čiernej a červenej veľmi chudobne a Rómea s jeho skupinou nič nespájalo a zrejme aj preto bol v úvode inscenácie problém ho „zaradiť“.
Impozantný kostým mala Lady Kapulet a jej družky v rytierskom tanci. Nádherné, zložité róby, ktoré zaujímavo dopĺňali ozdoby hlavy (akési zvláštne koruny), boli skutočnou pastvou pre oči. Škoda len, že ich robustnosť bránila choreografii, ktorú si Massimo Moriconne pre tento tanec zvolil. Lepšia komunikácia by tento problém určite odstránila. Pánske kostýmy boli štandardné a tvoril ich trikot a colet, aký poznáme z väčšiny klasických titulov.
Premiéra: 11. 12. apríla 2013
Aktuálizácia: Inscenácia sa napokon stala jedným zo životných výkonov sólistky Baletu SND Violy Mariner, ktorej sa interpretačné výhrady netýkali.