Zbor baletu je pre diváka neviditeľný a nepostrádateľný zároveň. Väčšina zboristov prežije svoj profesionálny život bez vďaky a v tieni.
Baletný zbor je kolektív tanečníkov, ktorí tancujú v skupine, a teda nie sú sólistami. Zbor má v baletnom titule nezameniteľnú funkciu. Na javisku je prítomný stále a dotvára atmosféru diela. Mnohým obrazom dáva zmysel a keď funguje ako jeden celok, výsledok je nádherný. Zbor je teda základným kameňom každého klasického baletného titulu.
„Zbor baletu je srdcom, pľúcami, žalúdkom… je telom celého diela.“
Keď sa individualita neodpúšťa
Baletnému zboru (najmä dámskej časti) sa hovorí aj telo baletu a ich funkcia v titule je mimoriadne dôležitá. Balety ako Labutie jazero, Giselle, Korzár, či Bajadéra stoja najmä na výkone dámskej časti zboru. Bez nich by z krásy baletných titulov neostalo nič. Hoci je podiel ich práce dôležitý aj v prípade súčasných titulov, klasické balety sú predovšetkým o nich.
„Baletný súbor je tak dobrý, ako je jeho zbor. Tanečnice v zbore sa pritom často cítia len ako obyčajná súčasť scény.“
Tancovať v zbore vyžaduje veľa tímovej práce. Musia stáť v dokonalých radoch, pohybovať sa ako jedna a dýchať ako jedna. Musia presne vedieť, kde a za kým stoja, kam pôjdu a ktorým smerom. Znie to jednoducho, ale vôbec to tak nie je. Bez stopercentnej istoty o smeroch, miestach, kde majú stáť, ako majú stáť a kam sa majú pozerať, by nemali ísť na javisko.
„Tanečnice sa musia sústrediť na miesta ale aj rady, ktoré musia byť dokonalé. Nesmú porušiť ani vzdialenosti, ktoré delia jednu od druhej. Každý krok musia robiť naraz, nohy a ruky musia mať rovnakú líniu a výšku.“
Syndróm kolektívnej viny
Zbor musí pôsobiť jednotne a rozhodujúce je všetko – výška tanečníc, typ postavy, jednotné línie tela a klasický baletný ideál. Tanečnice by mali pôsobiť identicky za každých okolností. Len tak dokážu naplniť ideál baletu 19. storočia. Rozdielna výška nebude evokovať elegantné labute, či éterické víly, ale somárske schody. Dôležitým faktorom je aj jednotné technické zázemie, ktoré tanečníkom pri práci výrazne pomôže. Ak sa zboristi zvyknú na niečo sťažovať,je to práve toto:
„Najťažšie je, ak nie sú schopnosti v súbore vyrovnané a nájdu sa v ňom tanečníci, ktorí na to nemajú. V takýchto momentoch sa stráca veľa času a síl kvôli pár jednotlivcom, ktorí by v zbore nemali mať vôbec miesto.“
Ambície sú bohužiaľ často väčšie, než schopnosti. Túžba dostať sa na profesionálne vyššiu úroveň a uspokojiť svoje ego je na jednej strane pochopiteľná. Na druhej strane priznať si, tú krutú vetu: „Na viac nemám,“ dokážu len silné a vyrovnané osobnosti.
„Tancovanie v zbore dokáže byť frustrujúce. Môžete sa snažiť koľko chcete, ale často sa stane, že vaša práca vyjde nazmar, kvôli niekomu inému. Udržať si motiváciu je niekedy nadľudská úloha.“
Pocit, že sa v mase ľudí dá schovať, je len zdanlivý. Stačí jediná chyba a celý efekt sa zrúti ako domček z karát, pretože každú individuálnu chybu vidno. Zbor si užije svojich päť minút slávy len zriedka a jeho pozícia je nevďačná.
Neznesiteľná ťažoba davu
Väčšina baletiek stvárňuje éterické bytosti ako víly, vločky, labute alebo sedliakov, žobrákov a pirátov. Nikdy to nie je Giselle, Odetta/Odília, Máša, Sylfída či Esmeralda. Na sólové variácie a pas de deux sa pritom pripravujú celý život. Zdokonaľujú techniku, pracujú na tanečnosti a učia sa kroky, ktoré pred obecenstvom nikdy nepredvedú. A pritom by každý zborista chcel byť sólistom, a každý sólista túži byť vedúcim sólistom.
Baletu sa tanečníci venujú od ranného detstva a každý z nich túži po sólových úlohách. Nikoho z nich po nástupe do súboru nenapadne, že by mohli celý život stráviť v zbore. Veľa z nich si svoju pozíciu „večného zboristu“ uvedomí až pred tridsiatkou.
V tom období si začnú naplno uvedomovať, že tancovať sa nedá večne a v kariére nedosiahli nič z toho, čo chceli. Po rokoch driny je ťažké zmieriť sa s tým, že nikdy nebudete viac než jedna z mnohých. Je ťažké akceptovať fakt, že potom, čo odtancujete dvadsať rokov len tak odídete. Publikum si to ani nevšimne a kolegovia za chvíľu zabudnú.
„Tanečníci trávia svoje detstvo a mladosť pred nemilosrdnými zrkadlami a očami pedagógov, ktorí neodpúšťajú. Sólisti svetového formátu sú pre nich modlami, aj nedosiahnuteľným cieľom. Prvotriedne baletné súbory svetového mena sú miestami, kde je interpretačná úroveň tanečníkov na tak vysokej úrovni, že sa výnimočné schopnosti a danosti stávajú obyčajnými.“
Fyzické a psychické utrpenie
Klasický repertoár je náročný nielen pre sólistov, ale aj zboristov. Je ťažký technicky, kvôli striedaniu rýchlych a pomalých temp, ktoré sú náročné na kondíciu a výdrž. Labutie jazero je titul, v ktorom sú držané pózy nekonečné. Niektoré tanečnice bojujú s tým, že im je na odpadnutie a preto si na pomoc volajú kolegov. Tí na ne počas dlhého státia rozprávajú a povzbudzujú ich, aby vydržali.
Točenie hlavy a pocit na odpadnutie je spôsobený aj striedaním rýchleho pohybu a následného dlhého a únavného státia v jednej póze. Stáva sa aj to, že im jednoducho vypne mozog a prestanú vnímať. To, že len stoja, nie je pravda. Keby nestáli „aktívne“, tak by to bolo vidieť. Majú celý čas prepnuté špičky, držia chrbát, celé telo je aktívne, čo je extrémne vyčerpávajúce.
„V Labuťom jazere stoja tanečnice počas druhého a štvrtého dejstva na jednej nohe viac než pol hodiny. Pri držaných pózach, dostávajú do nôh tak silné kŕče, že si ich prestávajú cítiť. Pózy musia držať bez ohľadu na to, čo sa okolo nich deje. Ak im do očí steká pot nesmú si ho ani utrieť.“
Za tanečnice v zbore nie vždy existuje náhrada a preto musia často tancovať bez ohľadu na zdravotný stav. Každá tanečnica sa však snaží byť na javisku čo najviac, pretože profesionálna kariéra tanečníka, je tak žalostne krátka.
V priebehu jednej sezóny si tanečníci siahnu na dno síl niekoľkokrát. I keď majú pocit, že „viac sa už nedá“. Musia nabrať novú energiu, a znova a znova skúšať, aby potom do noci stáli na javisku. Cez choroby, bolesti, ale často aj drobné úrazy. Spomeňte si na to, keď uvidíte ďalšie predstavenie.