Balet Esmeralda mal premiéru 11. marca 2018. Presne v tento deň baletný svet oslávil 200. výročie narodenia Mariusa Ivanoviča Petipu. Rozpačité pocity z premiéry sa ukázali zbytočné, nakoľko veľkolepá pocta Mariusovi Petipovi dozrieva do krásy. Recenzia je písaná z reprízy (19.1.2019).
Veľkolepá prehliadka
Esmeralda je v súčasnosti najvýpravnejší, najveľkolepejší a najfarebnejší titul, aký môžete na repertoári vidieť. Scénu a kostýmy Baletu SND zapožičalo Veľké divadlo v Moskve. Kostýmy pritom vychádzajú z rekonštrukcií Petipovej verzie z druhej polovice 19.storočia. Následkom zložitých scénických zmien je dielo o chlp dlhšie, než je bežný divák zvyknutý, ale dve dlhšie pauzy sa bez pochýb oplatí prečkať. Toto predstavenie si totiž svoj prívlastok „ballet à grand spectacle“ zaslúži.
Pár slov o diele
Balet Esmeralda na motívy románu Victora Huga pôvodne vytvorili Jules Perrot a Cesare Pugny v Londýne roku 1844. Táto verzia však po niekoľkých desaťročiach na západoeurópskych scénach zmizla. Našťastie diela sa ujal Marius Petipa v St. Petersburgu a urobil dve obnovy, prvú v decembri 1886 a druhú v novembri 1899. V spolupráci s Riccardom Drigem balet doplnil o krásne prvky ako Pas de six a Variácie Esmeraldy, Perrotův celok bol ale zachovaný. Toto dielo potom pretrvávalo v Rusku až do dvadsiateho storočia, aj keď niekedy so značnými úpravami.
Cesta do Bratislavy
Rekonštrukcie veľkolepého Petipovho baletu sa v roku 2009 chopili Vasiliy Medvedev a Yuri Burlak v Moskve. Medvedev následne titul uviedol v roku 2011 v Berlíne a o rok neskôr v Mexiku. Do Bratislavy ju priniesol v tandeme so Stanislavom Fečom a je to myslím ich tretia spolupráca s Baletom SND. Hudobne titul naštudoval dirigent Alexander Anissimov. Scénu a kostýmy rekonštruovali Alyona Pikalova a Yelena Zajceva.
Strhujúca Esmeralda a výborný Phoebus
Esmeralda je mimoriadne náročný balet a na interpretov kladie nemalé nároky nielen rozsahom, štruktúrou a aj zložitosťou. Veľkoleposť tohto baletu preskúša nielen technické a kondičné schopnosti sólistov, ale aj ich potenciál pri budovaní charakterov postáv. So všetkými náležitosťami si bravúrne poradila sólistka Erina Akatsuka, ktorá v balete stvárňuje krásnu cigánku. Jej výkon mal v sebe nádherné frázovanie pohybu, vášeň, temperament, hĺbku a úžasnú kontrolu nad telom. Práve posledný zo spomenutých interpretačných superlatívov, je na našej prvej scéne veľmi zriedkavým úkazom.
Po jej boku sa v plnej kráse predviedol sólista Viacheslav Krut, ktorý sám ,ale aj s partnerkou vytvoril dokonalú symbiózu techniky a vysokej interpretácie. Schopnosti a fyzické možnosti týchto dvoch tanečníkov sa veľmi príjemne dopĺňajú, a to nielen v sólach, ale predovšetkým v partnerskej práci. Tá vyvrcholila duetom z tretieho dejstva, počas ktorého sme mohli prežiť skutočný zážitok plný výborného tanca a prirodzenej emócie. Nedá sa nespomenúť, že výkony oboch sa v priebehu večera stupňovali a ich kvalita rástla, tak ako sa prehlboval ich vzájomný vzťah. Bravo.
Komplexné vyťaženie
Petipov „veľkobalet“ nekladie nároky len na predstaviteľov hlavných postáv, ale kladie nároky na celý súbor. Príjemným prekvapením bolo, že okrem ostrieľaných interpretov medzi, ktorých patria prví sólisti Andrej Szabo (Clopin), či Artemyi Pyzhov (Acteon), zaujali aj nové tváre. V druhom dejstve zaujala Maho Miyagawa, ako priateľka Fleur de Lys v podaní sólistky Luany Brunetti. Brunetti sa postupom času zlepšuje, ale jej výkonu stále chýba potrebná stabilita a sila. Je škoda, že táto sólistka s pekným javiskovým prejavom stráca v technicky náročnejších pasážach formu. Pastvou pre oči bol opätovne výkon člena Baletu SND Adriana Szelleho, ktorý svoj part zvládol s gráciou, ľahkosťou a práve s Maho Miyagawa vytvorili príťažlivý a kompatibilný pár.
Nie je zbor ako zbor
Problémy sa nevyhli baletnému zboru. Noví členovia zrejme nemali dostatok času (a v niektorých prípadoch ani dostatok tanečných schopností), aby dokázali dielo interpretovať na adekvátnej úrovni. Na nedostatočné výkony kolegýň potom doplácajú dámy, ktoré sú jeho opornými piliermi a zakaždým sa snažia divákom odovzdať maximum.
Niektoré nové členky baletu nedokážu udržať rad a blízka im nie je ani vzájomná súhra a jednota, ktorá robí zo zborových výkonov dych berúci zážitok. Snáď sa tieto nedostatky, ktoré dielo zbytočne špatia časom podarí odstrániť. V prípade dámskej časti zboru sa investícia v podobe času a trpezlivosti určite oplatí.
V pánskej časti zboru je odlišné zázemie a nesúrodá technická (pod)úroveň do očí bijúcim problémom. Z také materiálu by kvalitný „bič“ neuplietol ani pán Boh. Na základe predstavení, ktoré predviedol, si spomedzi nováčikov zaslúži prívlastok „posila súboru“ iba belgičan Enrico Vanroose. Niektorí páni zo zboru by napáchali menej škody ak by si pobalili tašky a išli domov.
Napriek zopár nedostatkom je Esmeralda titulom, ktorého návšteva by mala byť povinná a to nielen pre milovníkov baletu, ale aj iných divadelných žánrov. Kvalitných pohľadov do minulosti je ako šafranu. Esmeraldu môžeme považovaťza jedinečnú exkurziu do divadelnej veľkoleposti 19. storočia.