V našich končinách sa toho vie o Václavovi Nižinskom (1890-1950)málo. Balet Slovenského národného divadla predstavil príbeh tejto tanečnej osobnosti slovenskému publiku 27. a 28. novembra 2015. Predlohou pre dejovú líniu inscenácie boli Nižinského denníky.
Osobnosť, na akú sa nezabúda
Ruský tanečník poľského pôvodu vyštudoval cárske baletné učilište v Petrohrade a už počas štúdia vystupoval ako hosť na scéne Imperátorského divadla v Petrohrade. Po ukončení štúdia sa stal sólistom Imperátorského baletu. Kde si ho za nedlho všimol ruský podnikateľ a muž s víziou Sergej Ďagilev. Jeho interpretačné dovednosti, technická úroveň a jeho choreografie z neho urobili výnimočnú osobnosť a najvýraznejšieho tanečníka prvej polovice 20. storočia.
Prvý celovečerný balet
Choreograf diela, Daniel De Andrade, a jeho asistentka, Patricia Doyle, zvolili zaujímavú a v intenciách baletnej tvorby nie bežnú koncepciu. Počas príchodu do sály sa divák môže dívať do apatickej tváre Nižinského (Igor Leushin/Artemiy Pyzhov), ktorý sa nachádza na oddelení psychiatrie. Inscenátori si zvolili formu kruhu, pretože predstavenie začína aj končí akoby tou istou scénou z prostredia psychiatrie, kde bol Nižinský dlhodobo hospitalizovaný. Podarilo sa im vyvolať dojem akoby sa celý dej odohrával v Nižinského hlave, retropektívne nám predostierali príbeh cez jeho spomienky.
Do úvodu inscenácie tvorcovia zakomponovali odkaz na Nižinského posledné vystúpenie, pre Červený kríž v Švajčiarskom St. Moritzi, ktoré sa konalo v roku 1919. Hudobným podkladom jeho posledného výstúpenia bolo Chopinovo prelúdium c-mol, ktoré sa stalo aj hudobným leitmotívom inscenácie. Počas svojho posledného verejného vystúpenia na benefičnom koncerte Nižinský poskladal na zemi kríž z hodvábu. S týmto motívom pracovali aj tvorcovia inscenácie, ale nedemonštrovali ním len pacifistický názor, ale vyvolali dojem akoby Nižinský svojím konaním spečatil svoj vlastný osud.
O inscenácii
Inscenácia je veľmi výnimočná aj komplexnou prácou s gestom, rekvizitou a budovaním charakterov. Počas celého predstavenia je zrejmé, že si tvorcovia zvolili skôr činoherný prístup k téme. Týmto spôsobom docielili spoluprácu všetkých zložiek spôsobom, že spolu navzájom vedú dialóg a dopĺňajú sa. Pracujú s metaforou, prenášajú Nižinského choreografie do jeho života a naopak.
Prelúdium k Faunovmu popoludniu je ďalším z nie len hudobných leitmotívov inscenácie. Romola De Pulszky (Romina Kolodziej/Maria Rudenko) na seba preberá Faunov pohybový jazyk, počas prípravy na premiéru Ruského baletu v divadle Chatelet, kde sa po prvý raz stretne s Nižinským. Šál dôverne známy z Nižinského choreografie k Faunovi sa stáva komunikačným prostriedkom medzi ním a Romolou, ale aj nositeľom Nižinského vnútorného zmätku. Jeho postupný psychický rozklad vedie k tomu, že sa sám stáva Petruškom.
V tomto diele akoby bola choreografia len spôsobom ako posúvať dej, dobudovať emóciu a pomôcť tanečníkom vyjadriť sa. Napriek tomu by bolo na mieste pracovať s ustálenejším pohybovým slovníkom. Choreografia Daniela De Andrade, mimo choreografických citácií z vybraných diel (ktoré mohli byť explicitnejšie) pôsobila akoby choreograf nemal jasne zvolenú štýlovú cestu. Kombinovanie klasického, neoklasického, súčasného tanca a choreografických citácií neviedlo k rozmanitosti pohybovej zložky, skôr naopak.
Hudobná koláž
Inscenáciu zhudobnil americký skladateľ Carl Davis. Skladateľovi sa podarilo zvoliť hudobný jazyk, ktorý dokázal zlúčiť zdanlivo nezlúčiteľné a to spôsobom, ktorý neskĺzol do hlbín hudobného gýču. S hudobnými citáciami zo Šeherezády (N. Rimsky-Korsakov), z Prelúdia k Faunovmu popoludniu (C. A. Debussy), Spiacej krásavice (P. I. Čajkovský), Giselle (A. A. Adam) narába citlivo. Prostredníctvom variácií ich stavia do rôznych rovín nielen hudobných, interpretačných a významových. Okrem orchestra začlenil C. Davis do hudobnej zložky aj sólo klavír(Jaroslav Konečný/Alena Hučková) umiestnený v orchestrálnej jame a zbor, ktorý sa prevažne – okrem scény z opery Boris Godunov(M. P. Musorgský) – nachádzal na skúšobnom javisku a zvuk bol prenášaný do sály.
O hudobné naštudovanie sa postaral dirigent Dušan Štefánek. Orchester SND tentoraz nesklamal a podal pekný profesionálny výkon aj napriek drobným intonačným pokĺznutiam.
Scénografia svetovej úrovne
Scénograf Mark Bailey dokázal, že aj divadelný tvar ako balet dokáže absorbovať súčasné scénografické prostriedky a zaslúži scénografický prístup presahujúci zadný malovaný prospekt. Jeho scénografii dominovala práca so symbolikou, prenášaním metafory a to nielen v momentoch, keď kúpeľnu Romoly De Pulszky znázornil ako „Faunovo bralo“, ale aj prostredníctvom modrého závesu, ktorý rozdeľoval scénu na dve časti, symbolizoval more a zároveň pôsobil ako rekvizita, s ktorou účinkujúci logicky narábali v intenciách jednotlivých charakterov a stala sa prirodzenou súčasťou ich emocionálneho vyjadrenia.
V scéne kedy Nižinský, po svojej svatbe s Romolou De Pulszky, obdrží rozhnevaný list od Ďagileva, mohli diváci reálne cítiť, ako sa z pruhu látky stáva reálna zábrana. Prostredníctvom práce so svetlom sa z látky stala rozpínajúca sa priepasť, ktorá sa vzápätí dokázala štiepiť, čím sa stala obrazom Nižinského psychiky. Ilúzia divadelného predstavenia, predstavenie Svätenia jari postavené do obetného kruhu (účinkujúci sa stali obeťami, pričom uprostred ako hlavná obeť stál Nižinský- choreograf), Petruškova izba, ktorá sa stala vesmírom alebo dvere na psychiatrii, ktoré interpretovali v jeden moment obyčajné dvere no vzápätí sa stali zákutiami Nižinského psychiky a symbolizovali to, ako sa jeho mysle zmocňujú démoni schizofrénie.
V hlavných úlohách
Obaja sólisti, Igor Leushin a Artemiy Pyzhov, sa dokázali chopiť postavy Nižinského tak, že ich prezentácia postavy bola plnohodnotná nielen tancu, ale aj na hereckej úrovni. Igor Leushin dokázal do Nižinského pretaviť jeho prirodzenú zdržanlivosť, existenciu vo vlastnom svete a zároveň naivitu a idealizmus, ktorým ovplýval. Popri tom dominoval širokou plasticitou pohybu, elegantným skokom, vysokým relevé a precíznou rotáciou, ktorá sa po rozpačitom úvode ustálila na vysokej technickej úrovni. Igor Leushin si okrem klasickej techniky poradil aj s tangom, ktoré sa stalo výrazom jeho emócii k Ďagilevovi (Andrej Szabo) a náročnými duetmi s Romolou De Pulzsky (Romina Kolodziej). Artemyj Pyzhov zase dokázal pretaviť do Nižinského charakteru vášeň, impozantné skoky, ale trochu sklamal nedostatočnou koncentráciou na vytočenosť dolných končatín vo veľkých pózach.
Romina Kolodziej (Romola De Pulzsky) je dlhoročnou sólistkou baletu SND a nechýbajú jej potrebné skúsenosti. Interpretačne podala svoj štandardný výkon, na ktorý sú stáli návštevníci baletu zvyknutí, ale v poslednom čase akoby jej chýbala stabilita a uvedomelá práca s centrom. Hoci herecky predčila svoju mladšiu kolegyňu Máriu Rudenko, tá sa nedala zahanbiť a predviedla technicky veľmi pekný a vyrovnaný výkon. Najmä v náročnom duete s Artemiym Pyzhovom.
Andrej Szabo je svojím impozantným zjavom predurčený na charakterové postavy ako Myší kráľ (Luskáčik), Hilarion (Giselle) či Rothbard (Labutie jazero). Postava Impresária Ruského baletu Sergeja Ďagileva však pôsobila akoby mu ju inscenátori ušili na mieru. Jeho Ďagilev bol komplexnou javiskovou postavou, vykreslil aj tie najmenšie detaily a záchvevy Ďagilevovej psychiky a popritom si poradil aj s náročnejšími tanečnými pasážami. Za zmienku určite stojí aj uvedomelá práca s rekvizitou a priestorom.
Skvelá práca kolektívu
Svojimi skvelými výkonmi inscenáciu obohatila aj Viola Mariner (Eleonora), Sarah Millner (Bronislava Nižinská), Chelsea Andrejič (Rubinštein/Zobeide), Yuki Kaminaka (Tomasz Nižinský), Reona Sato (Anna Pavlova/Giselle) a študent štvrtého ročníka Tanečného konzervatória Evy Jaczovej Richard Adámek, ktorý stvárnil malého Nižinského. Juraj Žilinčár (Stassik Nižinský/Ch. Chaplin) opäť raz dokázal, že nie je len excelentným tanečníkom, ale ani herectvo a komika mu nie sú cudzie. Jeho Chaplin len dotvára bohaté portfólio, ktorému síce dominujú menšie, no o to nezabudnuteľnejšie postavy.
Je sviatkom, keď sa v balete podarí vytvoriť Gesamtkunstwerk na tak vysokej úrovni a divadlo je zároveň schopné sa popasovať s vysokou náročnosťou na technické zabezpečenie. Biografickú inscenáciu Nižinsky- boh tanca treba vyzdvihnúť ako celok, pretože je za ňou veľký kus práce. Balet SND má byť na čo hrdý.
[1]
[1] Ďalej len SND